Svätý F E L I X ...Z...N O L Y -Kňaz,mučený a prenasledovaný a zázračne vyslobodený z väzenia anjelom -sviatok 14.január
Maxima. Katolícka cirkev ho uctieva ako svätca a prežil zázračne veľké mučenie a prenasledovanie,len ohromným zásahom bo vyslobodený anjelom z väzenia pred popravou-usmrtením... V katolíckej cirkvi je mu zasvätený 14. január. Tento deň je na pražskom orloji uvedený ako sviatok Šťastného kňaza. Svetcovo meno Felix je totiž latinský preklad slova „šťastný“.
Dátum a miesto narodenia: Nola, Taliansko
Dátum úmrtia: 14. januára 255 po Kr., Nola, Taliansko
Sv. Felix z Noly, kňaz a vyznavač.
Nole, v krásnom meste utešenej Kampanie, asi dve míle od Neapolu, žil na začiatku tretieho storočia starý, v službách vojenských zošedivelý muž, menom Hermias, ktorý napred dlhé roky v Sýrii slúžil a potom, odhodiac krvavý meč, na svojom dosť rozsiahlom statku hospodáril. Mal on dvoch synov; jeden z nich, hnaný duchom vojenským, nasledoval orly cisárske, druhý, ktorému meno bolo Felix, citom zbožnosti preniknutý, venoval sa práporom Krista, kráľa kráľov.
Keď mu smrť vzala otca, rozdelil Felix všetky statky medzi chudobných a vstúpil do služby Cirkve. Už jako mladík zastával službu lektorskú (čitateľskú), ku ktorej patrilo: veriacim pri službách Božích sväté písma apoštolov čítať a sväté knihy opatrovať. Staručký biskup Maximus vysvätil ho neskôr za kňaza a miloval ho pre jeho nevinnosť a zbožnosť jako syna svojho, áno ustanovil ho za nástupcu svojho v úrade biskupskom.
R. 250, za cisára Decia vypuklo ukrutné prenasledovanie kresťanov. Felix prosil s plačom staručkého biskupa, aby vyhnul búrke, zachoval svoju, pre celú obec vzácnu hlavu a skryl sa v blízkych horách. Nerád odhodlal sa ctihodný starec, zadosť učiniť všestranným prosbám. Felix ale ostal na mieste a prevzal v týchto ťažkých časoch správu cirkvi nolánskej. Zúriví služobníci pohanských bohov dozvediac sa o úteku biskupovom, oddali súdu jeho nástupcu.
Tu v žalári v noci ukázal sa mu anjel a ukázal mu, aby ho nasledoval. I hneď odpadli putá z ruk a nôh jeho, dvere väzenia sa otvorili a sv. Felix vyšiel bez všetkej prekážky von zo žalára a prišiel po neznámych cestách práve na to miesto, kde svätý starec Maximus blízko smrti ležal. Felix ho hneď poznal a uvítal ho, avšak uhliadol, že už studený je a bez reči, a i dych jeho bol už krátky. I nemal nič súrnejšie na práci, než chorému niečo na posilnenie podať, ale kde tu vziať trochu vína, alebo aspoň vody?
Ticho to bolo však len zdánlivé; len skoro zdvihol sa zas víchor, ktorý prúdom svojím všetok život kresťanský v Nole zničiť hrozil. Pohanskí vojaci sa pred domčekom zišli kňaza, vrazil s divým krikom do vnútra: Felixa však tam nebolo; hľadali ho sem tam na všetky strany, čo on na verejnom námestí medzi veriacimi stál. Snáď bol zakalený zrak pohanov, alebo postava jeho tak sa premenila, dosť na tom, nepoznali ho.
Ba jeden pohan pýtal sa jeho samého, či nevidel dakde kňaza Felixa? Felix odpovedal: «Vidieť som ho nevidel» a stratil sa v dave ľudu, hľadajúc miesta, kde by sa skryť mohol; už počul za sebou krik nepriateľov, už cítil, že nie sú ďaleko za ním, tu ukryl sa chytro do diery starého múru. «Či som tu v bezpečnosti pred zrakom protivníkov?» myslel si a dodal: «Nech sa stane svätá vôľa Božia!»
Tu vyšli zo škáry zosunutého kamenia dva veľkí pavúci a za chvílu zaplietli dieru, v ktorej stál Felix, od vrchu do spodku hustou pavučinou. Za chvíľu prišli pohanskí stíhači, prehliadli všetky kúty, ale Felixa nenašli. «Za touto starou pavučinou» — domnievali sa zaslepenci — «len nebude». Viac mesiacov na to zdržoval sa v starej studni bez toho, žeby kto bol vedel, kde sa stratil; len jedna stará žena nosila mu každej noci kúsok chleba, nevediac však, že by to bol Felix.
Konečne zasvietilo nad nolanskými kresťanmi slnce želaného pokoja a v svetle jeho zjavil sa aj Felix k nevysloviteľnej radosti kresťanov. Staručký Maximus bol už zomrel a Felix mal ho na biskupskej stolici nasledovať; lež on zdráhal sa stále naplniť jednohlasnú žiadosť veriacich nolanských a obrátil ich pozornosť na druhého staršieho kňaza, sám však slúžil jako jednoduchý kňaz verne až do smrti Pánu Bohu svojmu.
Za času prenasledovania prišli mnohí kresťania o svoj majetok a požadovali ho v čas pokoja právnou cestou naspät. Nie tak Felix; dľa rady Spasiteľa svojho nechcel súdiť sa o časné statky.
Z celého majetku ostal mu len domček s malou zahrádkou, k tomuto vzal do prenájmu niekoľko honov zeme a obrábal v pokoji záhradu a pole vlastnými rukama, z pote tvári svojej jediac chlieb , kým nezaľúbilo sa Pánu, povolať ho do Svojej záhrady, kde kvitne strom života večného a zreje ovocie spasenia. Zosnul v Pánu r. 256, zanechajúc po sebe požehnanie široko v okolí nolanskom.
Veriaci nolanskí pochovali ctihodnú mŕtvolu na širom poli, postavili mu pomník z červeného mramoru a napísali naň: «Tu spočíva muž Boží.» Nech sú tieto slová raz aj na našom hrobe.
Poučenie.
Sv. Felix vo všetkých nebezpečiach skladal dôveru svoju v Boha a nikdy sa nesklamal, kde je bieda najväčšia, tam je pomoc Božia najbližšia.
Pohliadni každý pozorným okom na svoj život a na prežité časy, či sme často neboli sužovaní tu i tam, takto alebo inak, mnohokrát v takej miere, že sa nám každá pomoc zdala byť nemožnou, a predsa nám ju Pán Boh poslal v čase svrchovanom a vhodnom? Slabá pavučina ochránila sv. Felixa pred rukami nepriateľov.
Podivné sú ovšem prostriedky a cesty, ktorými Pán chráni sluhov svojich pred nebezpečím: koho On ochraňuje, tomu je aj pavučina pevným múrom; koho nechráni, tomu aj pevný múr slabou pavučinou. Skladaj preto, drahý kresťane! nádej svoju v Bohu vždy a v každej veci, ktorá ťa stretne, či je dobrá alebo zlá, a aby si konal dobré a znášal trpezlivo aj ťažké skúšky., Volaj vždy úprimne zo srdca: Pane, pospieš mi k pomoci: Lebo požehnaný muž ten, ktorý sa spolieha na Pána a jeho nádejou Pán je!
Modlitba.
Popraj, o Pane! aby k lepšiemu životu viedli nás príklady Svätých Tvojich, žeby sme, ktorí pamiatku ich svätíme, tiež skutky jejich nasledovali, skrze Pána našeho Ježiša Krista. Amen.
Raz Felix niekde kázal a jeho prenasledovatelia ho takmer našli. Felix prekĺzol cez úzky otvor v múre spustnutého domu a skryl sa v ňom. Z Božieho nariadenia pavúky bleskovo utkali cez túto štrbinu sieť. Keď prenasledovatelia videli pavučinu, usúdili, že tadiaľ nikto nešiel a odišli. Potom sa Felix skrýval na inom mieste, kde ho dobrá vdova, ktorá ale nikdy nevidela jeho tvár, tri mesiace zásobovala jedlom.
Nakoniec sa obnovil v ríši pokoj a on sa vrátil k svojej cirkvi, kde nakoniec našiel pokoj v Pánovi. Pochovali ho za mestom, na mieste zvanom Pincis.
Felix mal brata, tiež zvaného Felix. (pozn. prekladateľa: rímske mená boli zložené z praenomen, nomen a cognomen. Felix bolo pravdepodobne cognomen, prímenie, ktoré sa pripojilo za vlastné meno a priezvisko a mohlo byť spoločné dvom bratom). Keď ho prenasledovatelia chceli donútiť, aby obetoval modlám, povedal im: “Ste nepriatelia svojich bohov. Lebo ak ma k nim privediete, udriem na nich tak ako môj brat a rozbijem ich.”
Niektorí pohania sa ho pokúsili zajať, ale pocítili neznesiteľnú bolesť v rukách. Skučali v bolesti a Felix im povedal: “Povedzte, že Kristus je Boh a bolesť prejde.“ Vyslovili tie slová a ozdraveli. Kňazi starých bohov za ním prišli a povedali: “Pane, môj boh ťa videl prichádzať a utiekol. Pýtal som sa prečo a on povedal: “Nedokážem zniesť Felixovu svätosť!” Ak sa ťa môj boh takto bojí, o koľko viac sa ťa mám báť ja?” Felix ho potom učil a neskôr sa dal pokrstiť.
Týmto malým príbehom, samozrejme, nikto nie je povinný veriť. Človek, ktorý až príliš skúma či sa to všetko stalo alebo nie, nechápe zmysel týchto legiend. Legenda je založená na pravde, ktorá je disfigurovaná a prípadne transfigurovaná zbožnou predstavivosťou ľudu. Životy svätých často neobsahujú informácie v niektorých bodoch, avšak prinášajú pár historických detailov, ktoré pomáhajú pochopiť, čo sa stalo. Jednoduchí ľudia, ktorí obdivujú svätca, potom začnú rozmýšľať, čo všetko sa mohlo stať, aby to pasovalo a objasnilo tie nevysvetlené body v harmónii so svätcovým životom.
Tak vypracujú hypotézu. Táto hypotéza je taká krásna, že sa rozšíri medzi ostatnými a oni ju na oplátku opakujú ďalej. Skončí to tým, že sa zmení v legendu. Nie je to historicky presný záznam, ale často to podáva dôležitý aspekt svätcovej povahy a charakteru.
Niečo také sa stalo so životmi mnohých svätcov a dalo to vzniknúť skutočnému majstrovskému kusu, Zlatej legendy Jakuba z Voragine. Tieto príbehy majú okrem historického záujmu, ktorý nemožno znevážiť, aj mimoriadnu morálnu hodnotu a veľkú literárnu krásu.
Napríklad život sv. Felixa z Noly. Pre svoju oddanosť sa dostal do zúfalej situácie. Maximus, biskup z talianskej Noly, utekal pred rímskymi vojakmi a padol niekde vyčerpaný od hladu a podchladenia. Život tohto muža vstúpil do cesty sv. Felixa. Ten ho vyhľadal, nakŕmil, zohrial a zobral domov, kde sa o neho postaral, pričom riskoval vlastné prenasledovanie. Pre lásku k Pánovi Ježišovi Kristovi a jeho Cirkvi prijal na seba povinnosť ukryť prenasledovaného. To je mravný profil sv. Felixa, ako ho nachádzame v Zlatej legende a dokonale sedí na morálny profil svätca. Ako to legenda vykresľuje? Hovorí, že sv. Felixa upozornil anjel na biskupa v núdzi. Je to krásna scéna. Predstavujem si sv. Felixa ako sa doma modlí a zrazu sa mu zjaví nádherný anjel a uvedie ho do obrovského údivu. Nedá mu však žiadne príjemné pokyny, naopak, poverí ho ťažkou úlohou: „Biskup z Noly má ťažkosti a ty musíš ísť, riskovať svoj život a zachrániť ho.“ Felix úlohu prijíma, povie „áno“, rovnako ako povedala Panna Mária anjelovi Gabrielovi.
Vyrazil, našiel polomŕtveho muža a uvedomil si, že nemá nič, čím by ho posilnil. Na kríku sa objavil zázračne strapec hrozna, ktorý Felix vymačkal, aby dal biskupovi niečo zjesť. Biskupovi sa nepolepšilo len vďaka hroznovej šťave, ale aj vďaka starostlivosti človeka, ktorý mu prišiel pomôcť.
Nie je úplne jasné, či sv. Maximus zomrel krátko po udalosti alebo až neskôr, ale na tom nezáleží. Niekto sa môže zaujímať aj o to, či existencia toho strapca je historický fakt. Ja neviem, možno to je legenda. Ale aj keby to bola len legenda, o to krásnejšia by bola, lebo sa zrodila z katolíckej zbožnosti, ktorá prahne po zázračnom, ako keby sa na tom kríku naozaj zázračne objavil.
Potom sv. Felix zobral starého biskupa na svoje plecia – musel to byť statný muž – a odniesol ho tak, ako sa nesie vzácny poklad. Priniesol ho domov, položil do postele a staral sa o neho.
Potom – či to trvalo krátko, alebo dlhšie – sa sv. Maximus odobral do Neba. Zhromaždení veriaci biskupa oplakali a zvolili za jeho nástupcu sv. Felixa. Teraz už nebol tým, ktorý pomohol prenasledovanému. Stal sa tiež prenasledovaným, zdedil dôvod prenasledovania. Zobral kríž a položil si ho na plecia tak, ako si vyložil na plecia biskupa. Prvý bol prenasledovaný, pretože bol biskup, druhý sa stal biskupom, aby bol prenasledovaný.
Vidíme, že Zlatá legenda vykresľuje vysoký mravný profil sv. Felixa, ktorý korešponduje s jeho skutkami. Teda esencia legendy musí byť pravdivá. Akcidenty – anjel, zázračné objavenie hrozna – nemenia morálnu lekciu, ktorú nám dal sv. Felix svojím životom. A má výnimočnú literárnu krásu.
Pavúk, zachraňujúci pred strašnými prenasledovateľmi, je mimoriadne poetický a očarujúci obraz. Je to veľmi pekný príbeh. Rímski legionári, výborne vyzbrojení, prehľadávajú každý kút spustnutého domu. Vnútri za jedným múrom je sv. Felix, ktorý všetko počúva. Počúva, ako sa blížia a rozprávajú. Zastanú pred tou škárou. Felix si myslí: “Teraz som stratený!” A vzápätí veliteľ hovorí: “Nezdržujme sa tu, sú tu pavučiny. Niekoľko dní tadiaľto nikto nešiel.”
A opäť, ak by aj tá sieť nejestvovala – nemám v tom vôbec istotu – stále to zachytáva ťažkú situáciu sv. Felixa a čo všetko musel pre Cirkev vytrpieť. Teda ukazuje to jeho veľký charakter.
Či už sú tieto udalosti pravdivé alebo nie, hovoria nám, že sv. Felix bol veľký svätec, ktorý vtlačil svojej dobe hlbokú pečať. Inak by si ľudia neuchovávali a neodovzdávali spomienku na jeho život. Legenda nám podáva úžasný obraz jeho života. Je to očarujúca perspektíva, ktorá obsahuje niečo nebeské. Modlime sa k sv. Felixovi, prosme ho o oddanosť v službe Cirkvi, odvahu čeliť perzekúcií, túžbu po Nebi a zmysel pre zázračno, ktoré nachádzame v jeho krátkom životopise, ktorý nám podal bl. Jakub z Voragine.
V katolíckej cirkvi je mu zasvätený 14. január . Tento deň je na pražskom orloji uvedený ako sviatok Šťastného kňaza . Svetcovo meno Felix je totiž latinský preklad slova „šťastný“.
Život
Narodil sa v neznámom roku v Nole pri Neapoli v rodine vyslúžilého vojaka. Bol lektorom a často asistoval pri bohoslužbách. Obľúbil si ho nolský biskup Maxim a ešte v relatívne veľmi mladom veku mu udelil kňazské svätenie . Tento biskup bol nedlho potom označený (kvôli svojim nekompromisným katolíckym postojom) za nepriateľa štátu. Musel sa preto ukrývať. Počas svojej neprítomnosti zveril Felixovi riadenie biskupstva. Felix bol následne zatknutý a prehovorený na zrieknutie sa kresťanskej viery. Keď to odmietol, bol mučený.
Podľa legendy sa mu potom zjavil anjel a vyviedol ho z väzenia. Preniesol ho na púšť, kde sa ukrýval biskup Maxim, ktorý bol vážne chorý. Felix ho teda ošetroval.
Po konci prenasledovania cirkvi sa mohol Felix vrátiť k verejnému pôsobeniu. Medzitým biskup Maxim zomrel a veriaci požadovali, aby sa Felix stal jeho nástupcom v biskupskom úrade. Ten to však odmietol a ako biskupa presadil jedného zo svojich priateľov. Sám odišiel do ústrania, prenajal si malú záhradu az jej plodov podeľoval chudobných. Zomrel, tešiac sa všeobecnej úcte, v pomerne vysokom veku.
Félix z Noly
Félix znamená šťastný, ale svätý Félix z Noly prežil kruté prenasledovania kresťanov v treťom storočí, keď aj jeho ako už vysväteného kňaza chytili a kruto mučili. To, že nezomrel, bola zjavne len vôľa Božia.
Chceli od neho, aby obetoval pohanským bohom a najmä vyzradil úkryt biskupa Maximusa. Ten Félixa z Noly vysvätil za kňaza a venoval sa mu už od detstva, keď Félix čítal na omši zo Svätého písma. Po vysviacke si ho biskup nechal u seba. Nečudo, že po biskupovej smrti chceli Félixa vymenovať na tento úrad. On sa zdráhal prijať cirkevnú funkciu. Nie zo strachu pred prenasledovaním. Kto prejde očistou bolesti v mučiarni, ten sa tak ľahko nezľakne nových útrap.
Félix bol kňaz a už z tejto funkcie dostatočne dráždil pohanov. Pochádzal z Noly neďaleko talianskeho Neapola a nechcel prijať hodnosť biskupa z vrodenej skromnosti. Z poníženosti pred Pánom. Nečudo, že sa stal na dlhé stáročia v kresťanskom staroveku jedným zo vzorov svätcov schopných za vieru obetovať všetko vrátane života, pritom neočakával na tomto svete za to zásluhy. Félixov otec, ktorý prišiel do Talianska zo Sýrie, bol vojakom. A po jeho cestách sa vybral aj Félixov brat. Félixa vojsko nezaujímalo.
Ubránil sa aj novej vlne prenasledovania, ktorú by už nemusel prežiť. Hrozila mu znova smrť a hoci sa jej nebál, rozhodol sa predsa schovať, aby veriaci neprišli o všetkých kňazov. Márne ho celých šesť mesiacov hľadali. Akoby sa pod zem prepadol.
Ukázalo sa, že doslova, lebo vliezol do studne. O jeho úkryte vedela len jedna žena, ktorá z času na čas chodila k studni a hádzala do nej malé kúsky chleba. Podľa zistení studniarov, na dne týchto jám v zemi vzniká zvláštny astronomický úkaz. Z hĺbky studne vidno aj za bieleho dňa na oblohe hviezdy. Stĺpec vzduchu v presne ohraničenom kruhovom priereze studne vytvára akoby obrovský ďalekohľad. Félix z dna studne mal bližšie k nebesám, než mali pohania.
Po opadnutí vlny prenasledovania, sa vrátil do Noly. Tu ho žiadali veriaci, aby prijal po mŕtvom Maximusovi úrad biskupa, čo odmietol. Z dedičného nemalého majetku mu po prenasledovaní kresťanov zostal len skromný domček. Prenajal pôdu, na ktorej tvrdo pracoval a svoj zisk rozdeľoval chudobným. Zároveň slúžil veriacim ako ich kňaz. Félix z Noly preukázal chrabrosť pri krutom mučení. Prežil aj exil v hlbokej studni. A jeho ťažký život pokračoval, kým on ho znášal so svätou trpezlivosťou a pokorou desať rokov po prenasledovaní až do vlastnej smrti v roku 260.
Nečudo, že sa Félixov život stal inšpiráciou nielen pre veriacich, ale aj mnohých svätých. K neskorším ctiteľom Félixa z Noly patril aj svätý Augustín.
Félix z Noly, kňaz, vyznávač
Svätý
Sviatok: 14. január
* Nola pri Neapole, Taliansko
† okolo 260 (?) tamtiež
Význam mena: šťastný (lat.)
Félix sa narodil v meste Nola pri Neapole v Kampánii (dnešné Taliansko). Jeho otec sa volal Hermias, bol to Sýrčan, slúžil ako vojak v rímskej armáde. Félix bol od malička tichej a nábožnej povahy. V miestnej Cirkvi zastával službu lektora – pri liturgických sláveniach čítaval zo Sv. písma. Po smrti otca rozdal svoje dedičstvo chudobným. Biskup sv. Maxim z Noly ho vysvätil za kňaza. Félix sa stal potom jeho najbližším spolupracovníkom a dôverníkom. Keď v roku 250, na začiatku vlády cisára Décia, nastalo veľké prenasledovanie kresťanov, veriaci sa dohodli, že biskup musí ujsť a skryť sa. Tak sa aj stalo. Maxim odišiel do púšte, no Félixa zajali namiesto neho. Uväznili ho, no podľa legendy ho zázračným spôsobom vyslobodil anjel a doviedol ku chorľavému Maximovi. Obidvaja sa potom spoločne vrátili do Noly. No aj potom bol Félix tŕňom v oku pre pohanov. Pre jeho horlivosť ho prenasledovali a viackrát mu číhali na život. No vždy sa mu podarilo dostať sa z osídel nepriateľa. Po smrti biskupa Maxima si ho vyvolili za biskupa, no on to s pokorou odmietol a za biskupa odporučil kňaza Quinta. Zvyšok života strávil v tichosti a uzobraní. Zomrel vo vysokom veku okolo roku 260.
Na jeho hrobe sa stalo veľa zázrakov a čoskoro sa stal pútnickým miestom pre veriacich. O vyše sto rokov neskôr (r. 410) sa stal biskupom v Nole sv. Pavlín. Práve vďaka nemu máme o Félixovi popri legendách aj hodnoverné záznamy.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Felix de Nola
14.január
Postavení:
kňaz
Úmrtí:
3.storočie
ŽIVOTOPIS
Martyrológium na tento deň pripomína ďalšieho Felixa z Noly v oblasti Kampánie v Taliansku. Tento, na rozdiel od známejšieho kňaza z Noly rovnakého mena (pam. 14. 1.) bol tu biskupom, a ako hovorí martyrológium, pre obetavú pastoračnú starostlivosť si zaslúžil úctu mesta.
Pochovaný bol na Cimitile, ktoré je pohrebiskom z III. storočia. Na rozšírení jeho kultu sa podieľal Paulín z Noly, ktorý v rokoch 411-430 konal oslavy jeho sviatku, ku ktorým zložil aj báseň. V tom čase prichádzalo mnoho pútnikov a dochádzalo k viacerým zázrakom.
Niekde sa uvádza, že tu bol prvým biskupom, ale zároveň bol zaradený do skoršej doby. Fakty sú také, že Felixov, ktorí boli v Taliansku uctievaní ako svätci, je väčší počet a rôzne legendárne podania boli zrejme nesprávne priradené inému z nich. Na ďalšie údaje z legiend o dnešnom svätci sa preto pozeráme s týmto vedomím.
Podľa toho, že sv. Augustín o biskupovi Felixovi z pamiatky dnešného dňa hovorí ako o vyznávači, nemôžeme sa spoľahnúť na tvrdenie, že bol zároveň mučeníkom. Podľa niektorého podania bol mučený, ale nie zabitý. Inde sa uvádza, že pre Krista položil svoj život za posledného veľkého prenasledovania, vedeného prefektom Marcianom, spoločne s 30 ďalšími kresťanmi.
Bolo mu tiež prisudzované konanie zázrakov už od 15 rokov. Po ceste rybárskou loďou sa stretol s dvoma posadnutými mužmi spútanými reťazami, ktoré po Felixovej modlitbe démon opustil. Jeho vyobrazenie medzi levmi má svoj pôvod v legendárnom rozprávaní, že ho prefekt Marcianus väznil medzi levmi. Vyskytujú sa aj zdroje, podľa ktorých bol sťať 15. 11. 259, ale v tom storočí žiadny biskup Felix z Noly nie je zaznamenaný. A tak by sme sa mali uspokojiť s tým, čo je uvedené na začiatku.