Svätý ...C E L E S T Í N ...V...-pápež,ktorý sa zriekol,abdikoval úradu pápeža-sviatok 19.máj
Cirkev nemala pápeža od 4.apríla 1292 do 5.júla 1294...vyše 2 roky...
Pontifikát
5. júl 1294 – 13. december 1294
Mikuláš IV.-
Bonifác VIII.
Biografické údaje
Rodné meno
Pietro Angelerio da Morrone
Narodenie
1209
Isernia, Sicílske kráľovstvo
Úmrtie
19. máj 1296
Ferentino, Pápežský štát
Svätý Celestín V.pápež -Pietro Angelério z Morrone / nar.1209 -19.mája 1296/
Korunovaný za pápeža 29.augusta 1294
Vysvätili ho za kňaza,hoci sa cítil nehodný tej hodnosti.Tak prežil skoro celý svoj život v samote a odriekaní a povesť o jeho svätosti sa rozniesla po celom Taliansku.V závere jeho staroby sa stala mimoriadna udalosť,ktorú mu zmenila zvyšný život.
Vyslaní kardináli so sprievodom sa vydali do hôr hľadať Petra-pustovníka -79 ročného starca...Pietro sa modlil pri svojej chyžke v prírode,keď sa k nemu rútil zvláštny sprievod...bol vyľakaný,čo sa deje...kde sa tu vzala táto prepodivná procesia mužov v zlatých oblekoch a s bohatým sprievodom.Povedali mu...prečo prišli...kľakli si pred ním a vyzvali ho...že je novým pápežom a aby prijal voľbu..
Staručký pustovník v otrhaných,obnosených šatách a zodratom habite si kľakol na zem a modlil sa...tak nakoniec voľbu prijal,hoci to nechcel...Potom kardináli doviedli smutného Pietra do Ríma...ťažko sa lúčil so samotou,svojou chyžkou,prírodou,zvieratkami..so všetkým, čo dovtedy mal...
A tak Pietra obliekli do drahých šiat a pripravili na slávnostnú korunováciu.Ľudia sa tešili,že majú konečne skromného, svätého pápeža,ktorý netúži po moci a bohatstvách sveta,učenosti a tituloch...ale bude žiť ako chudobný tesár z Nazaretu-Kristus...
A tak začal jeho pontifikát a zvolil si meno Celestín V...bol korunovaný za pápeža 29.augusta r.1294.
Hneď sa k nemu hrnuli mnohí mocichtiví a po bohatstve túžiaci ľudia pochybného charakteru,ktorí mu sladkými rečami snažili podsunúť svoje žiadosti.Dostal sa pod vplyv sicílskeho kráľa Karola II. z Anjou,napojeného na Francúzsko a ten si cez pápeža vydoboval svoje požiadavky.Prehovoril pápeža,aby vymenoval ďaľších franc. kardinálov a schválil jeho požiadavky...To videli talianskí kardináli a vládcovia,tak pápeža kritizovali, že rozdáva hodnosti a nahráva Francúzom...
Tak sa v duchu rozhodol...toto musím skončiť...pre pokoj v cirkvi a sveta...musím odísť...
Vydal ako pápež smernicu o odstúpení pápeža,možnosť abdikácie z úradu...
Na sviatok sv.Lucie,mučenice z prvokresťanských čias ,bola veľká slávnostná omša v chráme sv. Petra za účasti množstva ľudu,pútnikov a kardinálov a zástupcov kráľov...
Prijal som voľbu pápeža...tak preťažkú funkciu a snažil som sa, aj tu plniť vôľu božiu.Nepoznal som faloš,intrigy,nečisté hry...veril som ľuďom,plne dôveroval,snažil som sa byť ku každému láskavý a dobrý...ako je k nám aj milostivý Boh...Nečakal som,že moja dôvera a dobrota bude zneužitá a využitá pre iné ciele...Preto,aby som zachoval pokoj v cirkvi a vo vedení štátu, som sa rozhodol zrieknúť tak preťažkého úradu-pápeža...prosím o odpustenie,komu som nejakým spôsobom nechtiac ublížil,či ho urazil...nemal som taký úmysel...Odovzdávam tu na hrobe sv.Petra pápežské insignie a odev...
Celestín vyzliekol drahé,zlatom pretkávané pápežske rúcho a položil ho pred oltár...pod bohatým rúchom mal svoj odev pustovníka a ostal v biednom,obnosenom,otrhanom odeve pustovníka...v akom prišiel a odchádzal z chrámu ako zbožný pustovník do svojich milovaných hôr...
Všetci boli prekvapení a ľudia plakali a kľakali pred ním ako vyšiel z chrámu a vydal sa na ďalekú cestu domov...
pp.Celestín: „Rezignujem z pápežského stolca z túžby po skromnosti, po čistejšom živote, svedomí... z nedostatku vlastných fyzických síl, vlastnej nevedomosti a okolitej perverznosti.“
Za 10 dní bol zvolený Benedikt Gaetano ako Bonifác VIII -24.decembra 1294...Peter z Morrone sa vrátil do svojej pustovne v horách a zase žil svoj zbožný,asketický život...Nový pápež urobil mnohé zmeny a zaviedol poriadok,čo sa mnohým zase nepáčilo a pripravovali plány,aby znova dosadili pustovníka Petra za pápeža a robili si podľa svojej vôle...
Tak nový pápež Bonifác musel Petra uväzniť v pevnosti Fumone,aby znova nebol zneužitý nepriateľmi pre rozkol v cirkvi...a tu v izolácii a väzení aj bývalý pápež Celestín V zomrel 19. mája 1296 za necelý rok a pol po svojej abdikácii...
Za svätého ho vyhlásil Klement V v r.1313...
19. mája.
Sv. Peter Celestín, pápež a vyznavač.
Ku koncu r. 1215 narodil sa v Sergne, v talianskej krajine Apulii, chudobným a cnostným rodičom syn, ktorý pri sv. krste dostal meno Peter. Keď mal päť rokov, zomrel mu otec. Ovdovelá matka vychovávala svojich dvanásť detí v bázni Božej. Jedenásť chlapcov vyučilo sa remeslám a Petra dala do škôl.
Chýr o jeho svätom živote rozniesol sa po celom kraji. I navštevovali ho kňazi aj svetskí ľudia a znepokojovali ho v jeho samote. Ťažko sa dal prehovoriť, aby sa dal vysvätiť za kňaza. Cítil sa, že je toho úradu nehodný, že sa ani sv. Benedikt neopovážil dať vysvätiť. Konečne išiel do Ríma a prijal sviatosť posvätenia kňažstva. Lež tam sa nezdržoval dlho; o dva roky opustil Rím a žil za päť rokov v jaskyni na vrchu Morroni.
Tu pripojili sa k nemu r. 1251 dvaja učeníci; a keď nemali v jaskyni dosť miesta, odišli s ním na vrch Majella a vystavali si izbičky, ktoré ohradili prútovým plotom; tu žili spolu tak radostné dni, že i mnohí iní túžili pod vedením Petrovým v nábožnosti, sebazaprení a cnostiach prežiť život. Na mnohé prosby prijal tých najpobožnejších k sebe; hoci sa za nehodného uznával, aby i druhých ku spaseniu viedol, keď sám so svojimi slabosťami mal dosť úzkostlivostí a starostí.
Vystavali si kláštor a žili podľa prísnych pravidiel sv. Benedikta. Peter modlieval sa celý deň a z väčšej časti i v noci. Aby sa zotavil, zaoberal sa ručnými prácami. Mäsa nikdy nejedol, vína nepil a postil sa tri dni do týždňa. Vo štyridsaťdennom pôste vzal sebou desať chlebov a osem cibúľ a utiahol sa do jaskyne. Keď ho učeníci v noci Božieho vzkriesenia polozamrznutého do kláštora odnášali, našli v jaskyni ešte päť chlebov.
V Lyone sa konal cirkevný snem vyniesol prísne zákony proti kláštorom a mnohé i vyzdvihol. Peter vymohol u pápeža Gregora X., že bol jeho rád podľa pravidiel sv. Benedikta povolený a mnohými milosťami obdarený. A tu jeho rád, ktorý neskôr prijal meno Celestínov, natoľko zrástol, že nezadlho 36 domov si vystaval a 1600 kňazov počítal.
Ked nábožný ľud Petra mnohými návštevami zaťažoval a tým v plnení povinností prekážal, odhodlal sa tento, že kláštor opustí a u sv. Bartelma de Loge v jeho pustovni sa usadí. Ale i tu prenasledovala ho nábožná zvedavosť; tak tajne ušiel do Majelly; a keď ho i tu znepokojovali, utiahol sa do svojho prvého kláštora v Murrone. Roku 1292 umrel pápež Mikuláš IV. Kardináli nemohli sa dohodnúť pri voľbe nového pápeža, a preto pápežský stolec zostal takmer tri roky neobsadený.
Keď sa kardináli shromaždili v meste Perugii k voľbe, vtedy kardinál Ostia navrhol, aby bol Peter na pápežský trón povolaný. Tento návrh bol prijatý a Peter jednohlasne za pápeža vyvolený. Keď však vyslaný arcibiskup z Lyonu s inými kardinálmi do Murrone prišiel, aby Petra do Perugie uviedli, nechcel túto najväčšiu ale i najobťažnejšiu hodnosť prijať; a ked i králi Sicilský a Uhorský Andrej III. veľmi na neho doliehali, ušiel so svojím učeníkom Róbertom z kláštora.
Vyslanci utekali za nimi a keď ich dohonili, nútili Petra k prijatiu voľby, lebo že je to vôľa Božia. Týmto sa dal nahovoriť a privolil; na to oslovil Róberta, aby išiel s nim. Ten však odpovedal: «Nezaväzuj ma, prosím, aby som s tebou do tŕňov sa hodil. Ja som brat tvoj na úteku, ale nie v tvojom povýšení.» Tak samotný s veľkým žiaľom nasledoval kardinálov do Akvileje, kde 29. augusta 1294. v biskupskom chráme pri prítomnosti 200.000 ľudí slávnostne posvätený a korunovaný bol.
Prijal pápežské meno Celestín V., podľa neho pomenoval sa i početný, ním založený rád Celestinský. Hneď na začiatku svojho pápežského úradovania vydal najmúdrejšie a najpotrebnejšie nariadenia ku dobrému sv. cirkve smerujúce. Čo v posledných rokoch bolo v cirkvi zanedbané, napravilo sa skoro. Svätý pápež navštívil Neapol a usporiadal tam cirkevné záležitosti. Vymenoval chybujúcich kardinálov z najzaslúžilejších mužov.
Vo svojom paláci žil čo mních a pustovník. V pápežských záležitosťach riadil sa podľa rady najmúdrejších kardinálov, bez rozdielu, či boli Taliani alebo z cudzích krajín. Niektorí nespokojenci, ktorí túžili po povýšení, začali proti nemu verejne reptať. Toto sa natoľko dotklo jeho útlocitého srdca a svedomia, že sám pred sebou sa zhrozil a považoval sa za neskuseného nevedomca, neschopného vznešenému úradu pápeža.
I utiahol sa do samoty a odovzdal správu cirkve niektorým vynikajúcim kardinálom. Ale tlak na neho bol silnejší. Nato sa svätý pápež rozhodol, že rezignuje. Kardináli, kňažstvo a ľud v procesiach hrnul sa ku palácu pápežskému a prosili ho, aby to nerobil. On však zložil pápežskú korunu 13. decembra v zhromaždení cirkevnom. A tak spravoval požehnane sv. cirkev len za štyri mesiace.
Za jedenásť dní vyvolený bol za pápeža kardinál Benedikt Kajetan, muž to v právach cirkevných veľmi zbehlý, a prijal meno Bonifác VIII, i bol dňa 16. januára r. 1295 korunovaný. Sv. Peter odišiel tajne do svojho kláštora Morroni, tam vzal k sebe jedného učeníka a utiahol sa s ním do blízkej hory, kde tajne žil svojmu duševnému spaseniu. Pápež Bonifác VIII. prinútený bol hneď z počiatku svojho panovania niektoré duchovné osoby na poriadok upozorniť, ba i prísne proti ním vystúpiť.
Ako pápež Celestín, tak i Bonifác VIII. naľakal sa nespokojencov, ktorí teraz i proti nemu hlasne vystupovali, shromaždenie vydržiavali a nenávideného predtým od nich Celestína, a čo hneď i násilne na pápežský trón naspät posadiť zamýšľali. Aby skrze týchto nespokojencov rozkol v cirkvi nepovstal, prosil pápež Bonifác kráľa Neapolského, žeby sv. Petra do Ríma poslal.
Aby naďalej znepokojovaný nebol, dali ho do pevnosti Fumona a on riekol: «Ja som na svete nič inšieho si nežiadal, ako samotnú izbičku, a túto mi dali.» Aby Bonifác sv. Petra potešil, poslal raz k nemu troch kardinálov. Títo prišli vo sviatok sv. Jána do Fumona, a zadivili sa, keď videli sv. Petra na tento sviatok sv. omšu v čiernom ornáte slúžiť. Po sv. omši vyriadili kardináli úctu svoju a posolstvo pápežovo k nemu.
On odpovedal: «Rieknite pápežovi, aby sa nezarmucoval pre mňa. Ja som veľmi spokojný, a inšie si nežiadam. A povedzte mu, že sa neprestanem za neho k Bohu modliť.»
A keď sa ho pýtali, prečo slúžil v čiernom, odpovedal: «To sa stalo preto, lebo môj priateľ, Uhorský kráľ, Andrej III., dnes v noci umrel, a ja, pretože mi Boh váš príchod zvestoval, chcel som vás predísť, aby som duši tohoto panovníka v očistci čim skôr ku pomoci prispel a ju odtiaľ vyslobodil, čo sa mi i obetou sv. omše podarilo.» Tak žil vo Fumone spokojno a ticho, jako vždy.
Roku 1296 upadol do zimnice, dal sa zaopatriť sviatosťami zomierajúcich a usnul v Pánu dňa 19. mája v 81. roku bohumilého veku svojho. Pohreb jeho bol veľmi slávnostne v chráme sv. Petra v Ríme odbavovaný. Na hrobe jeho stály sa mnohé zázraky. Pápež Klement V. vriadil ho dňa 5. mája r. 1313 do počtu svätých. Vyobrazuje sa v rúchu pápežskom.
Poučenie.
Sv. Peter Celestín riekol už vo svojej mladosti: «Chcem byť dobrý sluha Boží.» A tým bol až do smrti. Vždy väčšie a väčšie pokroky činil v dokonalosti. A prečo túžil tak veľmi po samote? On bol presvedčený o svojej slabosti ľudskej a obával sa, že jeho nevinnosť medzi ľuďmi nebude môcť byť zachovaná. Poznal svoje vlastnosti, ktoré ho k samote, a nie ku verejnému úradu ťahali. Modlitby svoje mohol nemýlený len v samote podľa vôle svojej odbavovať, i rozjímať a seba mŕtviť.
A mal iste ešte i mnohé iné príčiny k tomu, že len samotu vyhľadával, aby bol dobrým sluhom Božím. A tým svojím životom dal presvedčivý príklad života svojím učeníkom z rádu jeho. Veď každý človek musí vo svojom povolaní po dokonalosti túžiť. Kresťane, ak nemôžeš žiť v samote, zachovávaj aspoň Božie a cirkevné zákony, chráň sa ťažkých hriechov, čiň dobré skutky, plň, čo žiada Boh v stave tvojom od teba a budeš spasený!
Modlitba.
Prosíme Teba, ó Pane, ktorý si sv. Petra Celestína ku najvyššej hodnosti v cirkvi povýšiť a poučiť ráčil, jako má prednosť dať poníženému životu, popraj nám milostivé, žeby sme dľa jeho príkladu zemskými vecami pohŕdali, a hodnými sa stali odplaty, ktorá je pokorným prisľúbená. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
sv. Peter Celestin
Peter Celestín
19. mája, sviatok
Postavení:
pustovník, pápež
Zomrel
1296
Patrón:
knihárov
Atribúty:
diabol, holubica, pápežské odznaky (insignia), mních v bielej kutne s čiernym škapulierom a čiernou kapucňou)
ŽIVOTOPIS
Pochádzal z Isernia zo severnej časti neapolského kraja. Od mladosti žil v odriekaní a v túžbe po rozjímaní v samote. Ako kňaz sa stal zakladateľom družiny pustovníkov. Krátko pred dovŕšením 80 rokov bol zvolený pápežom a po 5 mesiacoch odstúpil. V kanonizačnej bule Klement V. ho charakterizoval takto: "Bol mužom úžasnej prostoduchosti, vo veciach vlády nad celou Cirkvou neskúsený. Od útlej mladosti až do staroby neprispôsobil svoje srdce záležitostiam svetským, ale Božím."
POKORNÝ PUSTOVNÍK LEN ŽIARIL NA OBLOHE CIRKVI
Narodil sa roku 1215 v Isernia na východe Abruzz v Taliansku. Bol najmladší z 11 detí chudobného roľníka Angeleria a Márie. Otec čoskoro zomrel, ale napriek tomu matka synkovi umožnila štúdie, aby sa mohol stať kňazom. Od mladosti žil v odriekaní a túžil po rozjímaní v samote. Vstúpil k benediktínom, ale z túžby po osamelom živote nakoniec odišiel do divokej pustiny murronského pohoria nad Sulmonou. Tam Peter Morrone založil družinu pustovníkov, ktorých najprv viedol k prísnemu odriekavému životu, čiastočne sa vraj zásadami približovali prísnejšiemu smeru Menších bratov a prívržencom Joachima di Fiore. Pustovnícka družina okolo kňaza Petra dosiahla cirkevné schválenie ako nová vetva benediktínskeho rádu s mimoriadnou úctou k Duchu Svätému. Keď bol neskôr zvolený pápežom, boli jeho rehoľníci po ňom nazvaní celestínmi.
Po Mikuláši IV. sa kardináli nemohli dohodnúť na novom pápeži po dva roky a tri mesiace. O ukončení voľby sa zasadzovali sicílsky kráľ Karol II. z Anjou so svojim synom Karlom Martellom. Nakoniec ostijský kard. Latinus navrhol pustovníka Petra Murronského, považovaného za svätca. Návrh bol odsúhlasený a potvrdený kardinálskymi pečaťami 5. 7. a biskupi s ním odišli z Perugie do pustovne k Petrovi. Okienkom na nich vyhliadla pôstom vychudnutá a fúzom zarastená tvár takmer 80-ročného pustovníka, ktorého zvolili pápežom. Hodnosť po veľkom zdráhaní s obavami prijal. Už do Aguily vchádzal staručký pápež v pustovníckom rúchu sede na oslovi, ktorého viedol kráľ sicílsky s titulárnym kráľom uhorským. V Aguile bol tento nový pápež Celestín V. posvätený a korunovaný 29. 8. 1294.
Veľa vecí potom robil na prianie kráľa Karola, či už to bolo zvolanie kardinálov do Neapola alebo neskoršia voľba 13 nových kardinálov, ktoré si kráľ prial. Celestín V. bol človek prostý, pokorný, dôverčivý, ktorý bol mužom Božím, ale nerozumel svetu. Dvorný život plný obradníctva a prehnaných svetákov, ktorí plnili kráľovský i pápežský dvor, to bolo niečo, s čím pustovník Celestin V. nepočítal a nevedel sa vysporiadať. Rozdával plnými rukami a nechával sa dohovoriť aj keď išlo o rôzne výsady. V kráľovskej záhrade si z dosiek nechal zbiť chatrč a uchyľoval sa do nej na rozjímanie. Uvedomoval si svoje nedostatky, vek i potreby úradu a snáď aj to, že bol obklopený intrigami a oklamaný tými, ktorí sa rozhodli zneužiť jeho jednoduchosť a naivnú dôveru. Pre svoju nedostatočnú schopnosť na riadenie cirkevných záležitostí sa rozhodol odísť z úradu. Najprv obnovil zákon Gregora X. o konkláve pri voľbe pápeža a to, že 9. deň sa majú kardináli stretnúť na volebnom mieste a zostať uzavretí, pokiaľ voľba neskončí. Ďalej pridal výnos, že sa pápež smie vzdať svojho úradu. Potom oslovil zvolané kardinálov a oficiálne sa zriekol svojej hodnosti, bremena i dôstojnosti. Potom položil na zem tiaru, plášť, prsteň a ostatné svoje odznaky a oblečený len v rochete predstúpil pred kardinálske kreslá. Bolo to 13. decembra, toho istého roku, čo bol zvolený.
Keď sa ľud o jeho rezignácii dozvedel, bol sklamaný a demonštroval. Nový pápež Bonifác VIII. potom z obáv pred vzburou ľudu nedovolil Petrovi Celestinovi žiť v pustovni, ale dal ho strážiť na hrade Fumone na východ od Ríma. Celestín toto posledné trápenie prijal s láskou a so slovami: "Chcel som celu, tu ju mám." A v nej po 17 mesiacoch zomrel vo veku 81 rokov. Pápežom bol 5 mesiacov a 8 dní.
Prostý, pokorný pustovník zažiaril na oblohe cirkvi a pápežstva, aby upozornil na potrebu pokory a kajúcnosti v čase rozmarnosti a prepychu.
Pochovaný bol v bazilike Panny Márie z Collemaggia v abruzskom meste L'Aquila. Svätorečený bol v roku 1313 v Avignone pápežom Klementom V., ten jeho telo dal previezť do kláštora jeho rádu v Kalmadiu pri Akvile.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Modlitba a práca so zameraním na úctu k Duchu sv. a na jeho vôľu nie je vhodnou len pre pustovníka, ale aj pre mňa. Preto na nich zameriam svoje úsilie.
Všemohúci, večný Bože, Tys dal svätému Petrovi Celestinu prosté srdce plné lásky a vieru, ktorá premáha zlobu sveta; postavil si ho potom do čela svojej cirkvi, aby jej slúžil; na jeho príhovor chráň všetkých pastiera svojho ľudu i spoločenstvo veriacich zverených ich starostlivosti a veď je cestou k večnej spáse. Prosíme o to skrze tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Údaje o jeho mladom živote sú pomerne strohé; podrobnejšie sa história zmieňuje o jeho pontifikáte, najmä v súvislosti s okolnosťami jeho zvolenia za pápeža.
Pustovník
Pochádzal z vidieckej mnohopočetnej rodiny z juhotalianskeho regiónu Molise (ako miesto jeho narodenia sa udáva mesto Isernia aj dedina Sant'Angelo Limosano) a údajne mal mimoriadne liečiteľské nadanie.
Už v mladom veku vstúpil do benediktínskeho kláštora Santa Maria di Faifula neďaleko Montagana (v roku 1276 sa stal jeho opátom). Neskôr sa utiahol do samoty a spolu s podobne zmýšľajúcimi druhmi žil ako pustovník na vrchu Morrone. Pre svoju tunajšiu komunitu dokonca dosiahol v roku 1254 schválenie novej rehole, ktorá sa starala o chorých a chudobných (v roku 1274 získal od pápeža Gregora X. začlenenie bratstva do benediktínskej rehole). Tu žil až do júla 1294, kedy ho, bez jeho prítomnosti, zvolili novým Petrovým nástupcom.
Okolnosti Celestínovho zvolenia
Koncom 13. storočia sa niekoľkokrát stalo, že Petrov stolec bol kratší či dlhší čas neobsadený. Takmer jedenásť mesiacov bol uvoľnený po smrti pápeža Honoria IV. († 3.4.1287). Zhromaždenie kardinálov sa totiž nedokázalo dohodnúť na spoločnom kandidátovi. Ich nesvornosť a neskrývaná túžba po moci spôsobili, že až 22. februára 1288 bol pápežom zvolený Mikuláš IV. (1288 - 1292).
Ešte dlhší čas bol pápežský úrad neobsadený po Mikulášovej smrti († 4.4.1292). Vtedy nebol pápež zvolený dokonca dva roky a tri mesiace.
V marci 1294 prišiel do Perugie, kde sa konkláve konalo, sicílsky kráľ Karol II. V Ríme vtedy prebiehal ostrý ozbrojený konflikt medzi prívržencami rôznych kardinálov, pričom došlo i k viacerým násilným úmrtiam.
Po sérii bezvýchodiskových jednaní sa nakoniec kardináli dohodli a pápežom zvolili osemdesiapäťročného Pietra da Morrone. Zvolenie starca v takom vysokom veku bolo určite východiskom z patovej situácie a malo oddialiť voľbu nového, všetkými akceptovateľného pápeža. Historické záznamy uvádzajú, že za zvolením Pietra da Morrone, stál on sám. Do konkláve totiž doručili Pietrov list, v ktorom varoval kardinálov, že „Boh konkláve strašne potresce, ak nezvolí pápeža“. Jeden z nich vtedy navrhol, aby bol za pápeža zvolený odosielateľ listu, pustovník Pietro.
Keď sa Pietro da Morrone dozvedel, že ho zvolili za pápeža zúfal a chcel utiecť niekam ďaleko. Kráľ Karol II. ho však presvedčil, aby úrad prijal. Súhlasil a pri vysvätení v aquilskej bazilike Santa Maria di Collemaggio prijal meno Celestín V.
Nový pápež, skromný a jednoduchý muž, sa potom stal doslova hračkou v rukách sicílskeho kráľa, podriaďoval sa jeho žiadostiam a dokonca svoje sídlo dal preniesť z Ríma do Neapola. Po piatich mesiacoch si uvedomil, že nemá schopnosti zastávať pápežský úrad. 13. decembra 1294 na svoj post abdikoval (po Ponciánovi v roku 235 a Benediktovi IX. v roku 1045 sa stal tretím pápežom v cirkevnej histórii, ktorý odstúpil z pápežského úradu). Jeho jedinou túžbou bolo vrátiť sa k pustovníckemu životu na mieste, odkiaľ na pápežský stolec prišiel.
Jeho prianie sa mu však nesplnilo. V obave možného cirkevného rozkolu ho jeho nástupca Bonifác VIII. po niekoľkých mesiacoch slobody dal uväzniť v pevnosti Fumone vo Ferentine, južne od Ríma. Napriek väzenskému strádaniu sa Celestín cítil šťastný: „Jediné, čo som si na svete prial, bola cela a oni mi ju dali.“ Tu aj, 19. mája 1296, na neliečenú infekciu zomrel. Už o necelých sedemnásť rokov, 5. mája 1313, ho pápež Klement V. kanonizoval.
Sv. Celestín zvykne byť zobrazovaný ako mních s pápežskými znakmi.
Svätý Celestín V., vl. menom. Pietro Angelerio da Morrone bol benediktínsky mních a 192. pápež rímskokatolíckej cirkvi. Údaje o jeho mladom živote sú pomerne strohé; podrobnejšie sa história zmieňuje o jeho pontifikáte, najmä v súvislosti s okolnosťami jeho zvolenia za pápeža.
Dátum a miesto narodenia: 1215, Sant'Angelo Limosano, Taliansko
Dátum úmrtia: 19. mája 1296, Fumone, Taliansko
Miesto posledného odpočinku: Basilica di Santa Maria di Collemaggio, L’Aquila, Taliansko
Rodičia: Maria Leone, Angelo Angelerio
Církev: římskokatolická
Nástupce: Bonifác VIII.
Sv. Celestín V., pápež sviatok 19. máj
Novozvolený pápež si čoskoro uvedomil, že je nástrojom v rukách mocnárov búrlivého stredoveku. Napríklad na radu Karola z Anjou menoval 12 nových kardinálov. Viac miloval samotu a asketický život. Pod pápežským rúchom nosil rehoľný habit. Pápežská administratíva mu robila ťažkosti, mnohí to zneužívali na dosiahnutie rôznych hodností a práv. Nakoniec sa pápežského úradu vzdal a až do smrti v roku 1296 žil v horskej dedine, kde bol prakticky väznený v tvrdých podmienkach. V roku 1311 ho pápež Klement V. vyhlásil za svätého. Pápežom bol 5 mesiacov. Je prvý pápež, ktorý dobrovoľne abdikoval.
vlastným menom Pietro Angelerio Morrone
Svätý
Sviatok: 19. máj
* okolo 1215 Sant’Angelo Limosano pri Campobasso, Abruzzo, Taliansko
† 19. máj 1296 Castello di Fumone pri Ríme
Význam mena: prichádzajúci z neba (z lat.)
Pontifikát: 1294
Pápež sv. Celestín V. pochádzal z obyčajnej talianskej rodiny. Narodil sa asi
Keď mal sedemdesiatdeväť rokov, bol zvolený za pápeža. Stalo sa to veľmi netradičným spôsobom. Totiž už dva roky nebol v Cirkvi pápež. Kardináli sa nevedeli dohodnúť, koho zvoliť. Peter im poslal správu, aby sa čím skôr dohodli, lebo nie je dobré, keď chýba Cirkvi hlava. Kardináli takmer okamžite zvolili práve jeho za pápeža. Keď sa to Peter dozvedel, plakal. S bolesťou v srdci prijal tento úrad a zvolil si meno Celestín. Bol však veľmi skromný a jednoduchý, nevedel si zorganizovať veci. Veľmi skoro nastal takmer vo všetkých záležitostiach zmätok. Po piatich mesiacoch pontifikátu sa rozhodol vzdať svojho úradu. Tak sa aj stalo. Celestín dúfal, že bude môcť dožiť svoj život v jednom zo svojich kláštorov. Nový pápež Bonifác VIII. ho však umiestnil do cely, kde ho nemohli zneužívať skazení ľudia na svoje ciele. V tejto cele aj zanedlho – v roku 1296 – zomrel. Napriek všetkému bol stále plný radosti. „Chcel si celu, Peter,“ opakoval si sám pre seba, „a celu aj máš.“ Za svätého bol vyhlásený roku 1313.
Pápež Benedikt XVI. pri relikviách pápeža Celestína V. po dlhej modlitbe kladie pálium na relikviár. Stalo sa to pri 800. výročí od jeho narodenia, kedy vyhlásil tiež Celestiánsky rok. Neskôr, podobne ako tento pápež abdikoval.
Život sv. Celestína V. ako ho predstavil pápež Benedikt XVI. počas nedávnej pastoračnej návštevy v Sulmone.
„Svätosť naozaj nikdy nestratí zo svojej príťažlivej sily, neupadne do zabudnutia, nikdy nevyjde z módy, naopak, časom zažiari ešte väčším svetlom, vyjadrujúc odvekú túžbu človeka po Bohu.“
Milí poslucháči, toto je myšlienka z homílie Svätého Otca počas návštevy talianskeho mesta Sulmona. Benedikt XVI. navštívil Sulmonu v oblasti Abruzzo nedávno, 4. júla, pri príležitosti 800. výročia narodenia sv. pápeža Celestína V., ktorého relikvie sú uchovávané v miestnej katedrále. Cirkev si ho pripomína 19. mája. Krstným menom sa volal Peter a jeho pápežské meno Celestín znamená „prichádzajúci z neba“.
Pietro Angelerio da Morrone sa narodil začiatkom 13. storočia. Mal jedenásť súrodencov. Otec mu zomrel dosť zavčasu, a tak výchova detí bola na matkiných pleciach. Tá sa zo všetkých síl snažila vštepiť im dobrý základ viery. Peter sa ako dvadsaťpäťročný stal pustovníkom. Venoval sa modlitbe a čítaniu Svätého Písma. Snažil sa byť stále zamestnaný, aby tak lepšie odolával pokušeniam diabla. Po čase začali za ním prichádzať aj iní pustovníci a žiadali ho, aby sa stal ich predstaveným. Tak sa začalo utvárať nové rehoľné spoločenstvo. Keď mal 79 rokov, bol zvolený za pápeža. Stalo sa to veľmi podivuhodným spôsobom, za zvláštnych okolností. Totiž po smrti pápeža Mikuláša IV. v roku 1292 Cirkev dva roky nemala pápeža. Kardináli sa nevedeli dohodnúť, koho zvoliť. Pustovník Peter z Morrone im poslal správu, aby sa dohodli čím skôr, lebo nie je dobré, keď Cirkvi chýba hlava. Kardináli takmer okamžite zvolili práve jeho. S bolesťou v srdci prijal tento úrad a zvolil si meno Celestín. Bol však veľmi jednoduchý a nevedel si veci zorganizovať. Veľmi skoro nastal takmer vo všetkých záležitostiach zmätok. Po piatich mesiacoch pontifikátu sa rozhodol vzdať svojho úradu. Tak sa aj stalo. Celestín dúfal, že bude môcť dožiť svoj život v jednom zo svojich kláštorov. Nový pápež Bonifác VII. však rozhodol inak. Napriek všetkému bol Peter z Morrone stále plný radosti. Zakrátko, o dva roky, 19. mája 1296 zomrel. Za svätého bol vyhlásený roku 1313.
Vráťme sa k homílii Benedikta XVI., v ktorej predstavuje sv. Celestína takto:
„Drahí priatelia! Letiac nad vaším územím som mohol kontemplovať krásu krajiny a obdivovať niektoré miesta úzko spojené so životom tejto významnej postavy: Monte Morrone, kde Peter viedol dlhý čas svoj pustovnícky život, pustovňa sv. Onofria, kde ho v roku 1294 zastihla správa o jeho voľbe za pápeža, i kláštor ním založeného spoločenstva Bratov Ducha Svätého. Pietro bol od svojej mladosti „hľadačom Boha“. Človekom túžiacim nájsť odpovede na existenčné otázky: kto som, odkiaľ prichádzam, prečo žijem, pre koho žijem? Dáva sa na cestu hľadania Boha. Aby počul jeho hlas, rozhodne sa žiť ako pustovník. Ticho, v ktorom dokáže vnímať Boží hlas, udávajúci smer, charakterizuje jeho každodenný život. Toto je prvý dôležitý aspekt pre nás: žijeme v spoločnosti, v ktorej sa zdá, že každé miesto, každá chvíľa musí byť vyplnená aktivitou. Často niet času na počúvanie. Drahí bratia a sestry! Nemajme strach z ticha. Potrebujeme ho, ak chceme byť schopní vnímať Boží hlas, ale i hlas druhých, ktorí sú nám na blízku.“
Svätý Otec poukázal aj druhú skutočnosť: že objavenie Pána, ku ktorému Pietro Angelerio dospel, nebolo výsledkom jeho úsilia: „To, čo mal, to, čím bol, nezískal zo seba samého: bolo mu to dané, bola to milosť! A z toho vyplýva i zodpovednosť -pred Bohom a pred ľuďmi. I keď je náš život veľmi odlišný, aj pre nás platí to isté. Všetko podstatné pre našu existenciu nám bolo dané bez nášho pričinenia.“
„Skutočnosť, že žijem, nezávisí odo mňa. Skutočnosť, že existovali ľudia, ktorí ma priviedli k životu, ktorí ma naučili, čo je láska a čo znamená byť milovaný, ktorí mi odovzdali vieru a ktorí mi otvorili pohľad na Boha: všetko je milosť. Sami od seba by sme nemohli nič urobiť, ak by nám to nebolo darované: Boh nás vždy predchádza a v živote každého jedného z nás je krása a dobro, v ktorom môžeme ľahko spoznať jeho milosť ako lúč svetla jeho dobroty. Pre toto musíme byť pozorní, mať neustále otvorené oči nášho srdca. A ak sa naučíme poznať nekonečnú dobrotu Boha, budeme schopní v našom živote s úžasom vidieť - tak, ako videli svätí - stopy Boha, ktorý je nám stále nablízku, ktorý je k nám stále dobrý a ktorý nám hovorí: „Dôveruj mi!"
Benedikt XVI. sa v homílii pri pastoračnej návšteve Sulmony pozastavil pri ďalšom duchovnom obraze svätého Petra Celestína, odvolávajúc sa na list sv. Pavla Galaťanom:
„Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (6,14). Naozaj, kríž tvorí stred jeho života, dáva mu silu, aby čelil aj najnáročnejším momentom, od mladosti, až po poslednú hodinu života: bol si vždy vedomý toho, že z neho prichádza spása. Kríž dával svätému Petrovi Celestínovi aj vedomie hriechu, vždy sprevádzané jasným poznaním nekonečného Božieho milosrdenstva voči jeho bytosti. Vidiac otvorené a roztiahnuté ramená svojho ukrižovaného Boha cítil sa unášaný do nekonečného mora Božej lásky. Ako kňaz zakúsil, čo znamená byť správcom milosrdenstva. Zvlášť, keď bol zvolený na stolec apoštola Petra, poskytoval mimoriadne odpustenie nazývané: odpustky. Chcem pripomenúť kňazom, aby boli príkladnými a vierohodnými svedkami radostnej zvesti zmierenia s Bohom.“
V závere homílie pápež zdôraznil, že sv. Peter Celestín, napriek pustovníckemu životu nebol uzavretý sám do seba, ale mal v sebe nadšenie niesť radostnú zvesť evanjelia bratom.
„Tajomstvom jeho pastoračnej plodnosti bolo vlastne „zotrvávanie” s Pánom. Jasné, vyrovnané a odvážne ohlasovanie evanjeliového posolstva – aj v momentoch prenasledovania – bez toho, aby sme uverili pôvabu módy alebo tvári nenávisti; odstup od starostí o veci, dôverujúc Otcovej prozreteľnosti; pozornosť a starostlivosť osobitne o chorých na tele a na duchu (porov. Lk 10, 5-9). Aj toto boli charakteristiky krátkeho a utrpením naplneného pontifikátu Celestína V. A toto sú aj charakteristiky misionárskej činnosti Cirkvi v dnešnej dobe.“
Pápež Benedikt XVI. pri stretnutí s mladými mesta Sulmona docenil, že sú schopní vnímať príklad tohto ich svätca dnes, vo svete tak rozdielnom. A znovu objaviť niektoré skutočnosti, ktoré majú stálu hodnotu, ktoré sú večné.
„Ako sa dá spoznať Božie volanie?“ Nuž, tajomstvo povolania spočíva v schopnosti a v radosti rozlišovať, načúvať a nasledovať jeho hlas. Ale, aby sme to dokázali, je nevyhnutné navyknúť naše srdce rozoznávať Pána a vnímať ho ako osobu, ktorá je mi nablízku a ktorá ma miluje. Buďte si istí, že ak sa niekto naučí počúvať tento hlas a veľkodušne ho nasledovať, nebude sa báť ničoho, lebo vie a cíti, že Boh je s ním, je jeho priateľ, otec a brat. Sv. Peter Celestín bol predovšetkým týmto: človekom počúvania vnútorného ticha, človekom modlitby, Božím človekom. Drahí mladí: nájdite si vo vašich dňoch čas pre Boha. A tu by som chcel upozorniť ešte na druhú vec: vaša modlitba by nemala byť odtrhnutá od reality. Ak by vás modlitba oddeľovala od vášho reálneho života, buďte opatrní: nebola by tu skutočná modlitba. Naopak, dialóg s Bohom je garanciou pravdivosti - k sebe samému a k druhým, a tak garanciou slobody. Byť s Bohom, počúvať jeho slovo v evanjeliu, v liturgii Cirkvi, ochráni pred zaslepujúcou hrdosťou a nadutosťou, od módnych trendov a dá silu byť skutočne slobodnými aj od istých pokušení, ktoré sa maskujú za dobré veci. Opýtali ste sa ma: Ako môžeme byť vo svete a nebyť zo sveta? Odpovedám: práve vďaka osobnému vzťahu s Bohom. Nejde o množenie modlitieb, ale o zotrvávanie v Ježišovej prítomnosti, vo svojej mysli i vo svojom srdci, o úctu nášmu Otcovi, ktorý nás objíma so všetkými problémami života, adorujúc eucharistiu, meditujúc nad evanjeliom vo svojej izbe, alebo zúčastňujúc sa sústredene na liturgii. Všetko toto nás nevzďaľuje od života, ale naopak, pomáha nám byť skutočne sebou samým v každom prostredí, byť verní Božiemu hlasu, ktorý k nám hovorí vo svedomí a ktorý nás vyslobodí od svetských závislostí!“
„Tak to bolo aj v prípade Celestína V.“, povedal Svätý Otec. „Vedel reagovať podľa svedomia v poslušnosti Bohu, a preto bez strachu, s odvahou i v ťažkých momentoch, ako boli tie, ktoré súviseli s jeho krátkym pontifikátom. Nestratil svoju vlastnú dôstojnosť, lebo vedel, že táto spočíva v prebývaní v pravde. A garantom pravdy je Boh. Kto nasleduje jeho, nemá strach ani vzdať sa seba samého, pretože „kto má Boha, nič mu nechýba“ ako hovorievala sv. Terézia z Avily.“
„Viera a modlitba neriešia problémy, ale umožňujú k nim pristupovať s novým svetlom a silou, spôsobom hodným človeka, pokojným a účinným“ – pokračoval Svätý Otec. „Keď sa pozeráme na dejiny Cirkvi, vidíme, že je bohatá na postavy svätých, ktorí začínali intenzívnym a trvalým dialógom s Bohom, osvietení vierou, vedeli nájsť stále nové kreatívne riešenia, aby odpovedali na potreby ľudí vo všetkých storočiach. Ich podnikavosť bola oživovaná Duchom Svätým a veľkou láskou, veľkodušnosťou voči bratom, osobitne k tým slabším a neúspešným.“
„Hľa, ďalšia charakteristika kresťana: nie je nikdy individualistom. Možno by ste namietali: keď pozeráme na príklad sv. Petra Celestína, na jeho rozhodnutie viesť pustovnícky život, nebol to azda individualizmus, útek pred zodpovednosťou? K skúsenostiam, ktoré Cirkev má a ktoré schválila, patrí i osamotený život modlitby a pokánia. Je to život v službe spoločenstva, je otvorený voči druhým. Pustovníci a mnísi sú oázami duchovného života, z ktorých všetci môžu čerpať. Mních nežije pre seba, ale pre druhých, a je pre dobro Cirkvi a spoločnosti. Kultivuje kontemplatívny život, a takto jeho prostredníctvom Cirkev a spoločnosť môžu byť zavlažované novou energiou. Drahí mladí! Majte radi vaše kresťanské komunity, nemajte strach zo spoločného života viery! Majte radi Cirkev: dala vám vieru, umožnila vám poznať Krista! A majte radi vášho biskupa, vašich kňazov: so všetkými slabosťami. Prítomnosť kňazov v našom živote je vzácna.“
Milí priatelia, slová nadchýnajú, príklady tiahnu. Životy svätých sú pre nás nevyčerpateľným prameňom tohto povzbudenia. Aj preto sme dnes siahli po príhovore pápeža Benedikta XVI., v ktorom predstavil sv. Celestína V. Ukončil ho známym konštatovaním sv. Augustína, ktorý dlho a s veľkými ťažkosťami hľadal, čo by nasýtilo jeho smäd po pravde a radosti. Na konci tejto cesty pochopil, že „nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Bohu“
Celestín V.
192. rímsky biskup
Pontifikát
5. júl 1294 – 13. december 1294
Mikuláš IV.
Bonifác VIII.
Biografické údaje
Rodné meno
Pietro Angelerio da Morrone
Narodenie
1209
Isernia, Sicílske kráľovstvo
Úmrtie
19. máj 1296
Ferentino, Pápežský štát
Svätenia
Cirkev
rímskokatolícka
Pápež
Voľba
5. júl 1294
Svätec
Sviatok
19. máj
Patrón
knihárov
Atribúty
holubica, pápežské insígnie,
mních v bielej sutane