Maria Valtorta 363.
17. december 1945
1 Tomáš, ktorý bol na konci skupiny a rozprával sa s Manaenom a Bartolomejom, sa oddelí od svojich druhov a príde k Učiteľovi, ktorý je vpredu s Marziamom a Izákom. „Učiteľ, onedlho budeme blízko Rámy v Judei. Nešiel by si požehnať dieťa mojej sestry? Ona ťa tak veľmi chce vidieť! Mohli by sme sa tam zastaviť. Je tam miesta pre všetkých. Urob ma šťastným, Pane!"
„Urobím ťa. A s radosťou! Zajtra vstúpime do Jeruzalema odpočinutí."
„Ó, potom idem dopredu, aby som ich upovedomil! Dovolíš mi odísť?"
„Choď. Ale pamätaj si, že nie som svetský priateľ. Nenabádaj príbuzných na veľké nákupy. Správaj sa ku mne ako k ,Učiteľovi'. Pochopil si?"
„Áno, Pane môj. Poviem to príbuzným. Pôjdeš so mnou, Marziam?"
„Ak mi Ježiš dovolí.. ."
„Choď, choď, synku."
Keď si ostatní všimli, že Tomáš a Marziam smerujú do Rámy, situovanej trochu vľavo od cesty, ktorá myslím vedie zo Samárie do Jeruzalema, zrýchlia krok a vypytujú sa, čo sa deje.
„Pôjdeme do domu Tomášovej sestry. Zastavil som sa vo všetkých domoch vašich príbuzných. Je spravodlivé, aby som išiel aj k nemu. Preto som ho poslal dopredu."
„Potom, ak dovolíš, dnes aj ja pôjdem dopredu. Aby som sa trocha obzrel, či je niečo nové. Ak bude niečo zlé, budem pri Damaskej bráne, keď tam prídeš. Inak ťa uvidím... Kde, Pane?" spýta sa Manaen.
„V Betánii, Manaen. Pôjdem hneď za Lazárom. Ale ženy nechám v Jeruzaleme. Pôjdem sám. Ba, poprosím ťa, ty odprevaď ženy domov po dnešnej zastávke."
„Ako si želáš, Pane."
„Povedzte pohoničovi, aby išiel za nami do Rámy." 36
Vskutku, voz ide hore pomaly za skupinou apoštolov. Izák a Horlivec ho počkajú, kým všetci ostatní idú po bočnej ceste, ktorá miernym stúpaním vedie k veľmi nízkemu malému kopcu, na ktorom je Ráma.
2 Tomáš, celý bez seba a ešte s väčším rumencom od radosti, ktorá mu žiari v tvári, čaká pri vstupe do dediny. Pribehne v ústrety Ježišovi:
„Akí sme šťastní, Učiteľ! Je tu celá moja rodina! Môj otec, ktorý ťa tak veľmi chcel vidieť, matka, súrodenci! Aký som šťastný!" A kráča vedľa Ježiša, prechádzajúc dedinou taký vzpriamený, že vyzerá ako dobyvateľ v hodine víťazstva.
Dom Tomášovej sestry je na križovatke vo východnej časti mesta. Je to typický dom majetného Izraelitu, s priečelím takmer bez okien, so železnou bránou s malým okienkom, s terasou na streche a s vysokými tmavými múrmi obklopujúcimi záhradu a zadnú časť domu, nad ktorými vyčnievajú koruny ovocných stromov.
Ale dnes netreba, aby sa slúžka pozrela cez okienko brány. Brána je otvorená dokorán a všetci obyvatelia domu sú zídení v átriu. Vidno, ako dospelí ustavične naťahujú ruky za početným hlúčikom detí, ktoré neposedné a rozrušené správou poskakujú popred rodinu a tým porušujú rady a hierarchický poriadok, keďže čestné miesta v prvom rade sú pre Tomášových rodičov a pre sestru s manželom.
Ale keď je Ježiš na prahu, kto ešte udrží tých drobcov? Vyzerajú ako kŕdeľ kuriatok vybiehajúcich z hniezda po nočnom spánku. A Ježiš prijíma nápor tohto štebotavého, milého zástupu detí, ktoré narážajú do jeho kolien a tlačia sa na neho, dvíhajú tváričky na bozky a neodtrhnú sa od neho napriek volaniu svojich matiek a otcov dokonca ani vtedy, keď im Tomáš uštedrí zľahka zopár faciek, aby obnovil poriadok.
„Nechaj ich! Nechaj! Keby bol celý svet taký!" zvolá Ježiš sklonený nad všetkými tými neposedníkmi, aby ich uspokojil.
3 Konečne môže vojsť a dospelí ho vítajú tými najúctivejšími pozdravmi. Zvlášť sa mi páči pozdrav Tomášovho otca, typického postaršieho Žida, ktorého Ježiš zdvihne z pokľaknutia, lebo ho chce pobozkať ,z vďačnosti za jeho veľkodušnosť, že mu dal apoštola'.
„Ó, Boh ma miloval viac než kohokoľvek iného v Izraeli, lebo kým každý Žid má jedného, prvorodeného, syna zasväteného Pánovi, ja ich mám dvoch — prvého a posledného; a posledný je ešte viac zasvätený, pretože hoci nie je levita ani kňaz, robí to, čo ani veľkňaz nerobí — ustavične vidí Boha a prijíma jeho príkazy!" povie chvejúcim sa hlasom starca, ktorý sa od dojatia chveje ešte viac. A ukončí: „Povedz mi iba jedno, aby som si upokojil dušu. Ty, ktorý neklameš, povedz mi: Tento môj syn tým spôsobom, akým ťa nasleduje, je hodný slúžiť ti a zaslúžiť si večný život?"
„Odpočívaj v pokoji, otče. Tvoj Tomáš má veľké miesto v srdci Boha za spôsob, ako sa správa, a bude mať i dôstojné miesto v nebi za spôsob, ako bude slúžiť Bohu až do posledného dychu."
43Tomáš od dojatia z toho, čo počuje, lapá po vzduchu sťa ryba.
Starec zdvihne chvejúce sa ruky, pričom mu dva prúdy sĺz stekajú po hlboko vrytých vráskach na tvári a strácajú sa v jeho patriarchálnej brade, a povie: „Nech zostúpi na teba Jakubovo požehnanie, požehnanie patriarchu na spravodlivého spomedzi jeho synov: ,Nech ťa požehnáva Všemohúci požehnaniami nebies zhora, požehnaniami hlbín, čo ležia dolu, požehnaniami pŕs a lona. Požehnania tvojho otca nech prevýšia požehnania jeho otcov, kým nepríde túžba večných vrchov, nech zostúpia na hlavu Tomášovi, na hlavu toho, ktorý je nazirejec medzi svojimi bratmi!'"
* Pozri Jakubovo požehnanie v Gn 49, 25 — 26.*
Všetci odpovedia: „Nech sa tak stane."
„A teraz požehnaj ty, ó, Pane, tento dom a hlavne tých, ktorí sú krvou z mojej krvi," povie starec a ukáže na deti.
A Ježiš vystrie ruky a mocným hlasom vysloví Mojžišovo požehnanie a rozšíri ho: „Nech Boh, pred ktorého tvárou kráčali vaši otcovia, Boh, ktorý ma živí od môjho detstva po dnešný deň, nech anjel, ktorý ma oslobodil od všetkého zla, požehná tieto deti, nech tieto deti nesú moje meno a mená mojich otcov a nech sa hojne rozmnožujú na zemi." A požehnanie ukončí tým, že vezme posledného narodeného z náručia jeho matky, pobozká ho na čelo a povie: „A na teba nech zostúpia ako med a maslo vyvolené čnosti, ktoré prebývali v Spravodlivom, ktorého meno ti dali, a nech urobia to meno hodným neba a ozdobeným sťa palma zlatými datľami a céder kráľovskými konármi."
Všetci sú dojatí a vo vytržení. No potom vybuchne zo všetkých úst krik radosti a sprevádza Ježiša, ktorý vchádza do domu a zastaví sa až vo dvore, kde predstaví hosťom svoju matku, učeníčky, apoštolov a učeníkov.
4 Už nie je ráno ani poludnie. Slabý slnečný lúč sa len s námahou prevŕtava cez sčerené oblaky za počasia, ktoré nie a nie sa ustáliť, a napovedá mi, že slnko sa chystá zapadnúť a súmrak sa blíži.
Ženy tam už nie sú, ani Izák a Manaen, kým Marziam zostal a je blažený po boku Ježiša, ktorý vychádza z domu s apoštolmi a so všetkými mužmi, Tomášovými príbuznými, pozrieť si niektoré vinice, ktoré, ako sa zdá, majú osobitnú hodnotu. Tak starý pán, ako aj Tomášov švagor poukazujú na polohu vinice a na vzácny vinič, ktorý zatiaľ ešte nevyhnal jemné lístky.
A Ježiš láskavo počúva tieto vysvetlenia a zaujíma sa o prerezávanie a okopávanie, akoby to boli najužitočnejšie veci na svete. Napokon povie s úsmevom Tomášovi: „Mám požehnať toto veno tvojej sestry - dvojčaťa?"
„Ó, môj Pane! Ja nie som Doras ani Izmael. Viem, že tvoj dych, tvoja prítomnosť na mieste je už požehnaním. Ale ak chceš zodvihnúť svoju pravicu na tieto rastliny, urob to a ich ovocie bude určite sväté."
„A nie aj hojné? Čo na to povieš, otče?"
„Stačí, keď bude sväté. Stačí sväté! A ja ho vytlačím a pošlem ti ho na budúcu Paschu a ty ho použiješ pri obradnom kalichu."
„Dohodnuté. Beriem ťa za slovo. Na budúcu Paschu chcem použiť víno pravého Izraelitu."
Vychádzajú z vinice a vracajú sa do dediny.
5 Správa o prítomnosti Ježiša z Nazareta v dedine sa rozšírila a všetci obyvatelia Rámy sú už na uliciach s veľkou túžbou pristúpiť k nemu.
Ježiš to vidí a povie Tomášovi: „Prečo neprídu? Azda sa ma boja? Povez im, že ich mám rád."
Ó! Tomáš si to nedá povedať dvakrát! Ide od jednej skupiny k druhej tak rýchlo, ako letí motýľ, čo lieta z kvietka na kvietok. Ani tí, čo počujú pozvanie, nepotrebujú, aby sa im to povedalo dvakrát. Všetci bežia odovzdávajúc si správu a obklopia Ježiša tak, že keď prídu na križovatku, kde je Tomášov dom, je ich už dosť veľký zástup ľudí, ktorí sa s úctou rozprávajú s apoštolmi a s Tomášovými príbuznými a vypytujú sa na to i ono.
Pochopila som, že Tomáš tu vykonal veľký kus práce v zimných mesiacoch a veľa z evanjeliového učenia v dedine poznajú. Ale chcú mať k nemu osobitné vysvetlenie. Jeden, na ktorého silno zapôsobilo požehnanie, ktoré Ježiš udelil deťom v hostiteľskom dome a jeho slová o Tomášovi, sa spýta: „Budú teda skrze tvoje požehnanie všetci spravodliví?"
„Nie pre požehnanie. Ale pre svoje skutky. Ja som im dal silu požehnania, aby som ich posilnil v ich skutkoch. Ale oni musia konať skutky a iba spravodlivé skutky, aby prišli do neba. Ja žehnám všetkým... ale nie všetci v Izraeli sa spasia."
„Naopak, spasí sa ich veľmi málo, ak sa budú správať tak, ako doteraz," zašomre Tomáš.
„Čo hovoríš?"
„Pravdu. Kto prenasleduje Krista a ohovára ho, kto nepraktizuje to, čo on učí, nebude mať účasť v jeho kráľovstve," povie Tomáš svojím hlbokým hlasom.
6 Ktosi ho potiahne za rukáv: „Je veľmi prísny?" opýta sa a ukáže na Ježiša.
„Nie. Naopak, je až priveľmi dobrý."
„Čo povieš, budem spasený? Nepatrím medzi učeníkov. Ale ty vieš, aký som a ako som vždy veril tomu, čo si mi povedal. Ale viac než toto neviem urobiť. Čo mám presne urobiť, aby som bol spasený, okrem toho, čo už robím!
„Spýtaj sa na to jeho. Jeho ruka a výrok bude láskavejší a správnejší než môj."
Muž podíde dopredu. Povie: „Učiteľ, ja zachovávam Zákon a odkedy mi Tomáš opakoval tvoje slová, usilujem sa ho zachovávať ešte viac. Ale som málo veľkodušný. Robím len to, čo nutne musím robiť. Nerobím to, čo nie je dobré robiť, lebo sa bojím pekla. Mám však rád svoje pohodlie a... priznám sa, snažím sa robiť veci tak, aby som sa nedopustil hriechu, ale ani aby som sa sám priveľmi nenamáhal. Spasím sa, keď tak robím?"
„Spasíš sa. Ale prečo máš byť lakomý voči dobrému Bohu, ktorý je k tebe taký veľkodušný? Prečo žiadaš pre seba len spásu, a to ešte s ťažkosťami, a nie veľkú svätosť, ktorá dáva ihneď večný pokoj? Nuž, hore hlavu, muž! Buď veľkodušný k svojej duši!"
Muž povie pokorne: „Budem o tom premýšľať, Pane. Budem premýšľať. Cítim, že máš pravdu a že ukracujem svoju dušu, nútiac ju do dlhého očisťovania predtým, než získa pokoj."
„Výborne. Toto uvažovanie je už počiatok zdokonaľovania sa."
7 Iný obyvateľ Rámy sa opýta: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?"
„Keby sa človek vedel správať s úctou k sebe samému a s úctivou láskou k Bohu, všetci ľudia by sa spasili, ako to chce Boh. Ale človek sa tak nespráva. A ako hlupák hrá sa s pozlátkou namiesto toho, aby si vzal pravé zlato. Buďte veľkodušní v chcení dobra. Stojí vás to námahu? Práve v tom je zásluha. Usilujte sa vojsť tesnou bránou. Tá druhá brána, široká a vyzdobená, je zvádzaním Satana, aby vás zviedol z cesty. Brána do neba je úzka, nízka, bez okrás a drsná. Aby ste ňou prešli, musíte byť aktívni, ľahkí, nesmiete dať na okázalosť a na materiálne veci. Musíte byť duchovní, aby ste tak mohli konať. Lebo inak, keď nastane hodina smrti, neprejdete cez ňu. Veru mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť, lebo sú zaťažení hmotnými vecami, zaodetí do svetskej okázalosti, tvrdošijne zotrvávajúci pod kôrou hriechov, neschopní skloniť sa pre pýchu, ktorá je v nich ako kostra. A potom vstane Pán kráľovstva a zatvorí dvere. A tí, čo zostali vonku a včas nevošli, začnú klopať a volať: ,Pane, otvor nám! Aj my sme tu.' A on im povie: ,Veru, nepoznám vás, ani neviem, odkiaľ ste!' A oni: ,Ale akože? Nepamätáš sa na nás? Jedli sme s tebou a pili, a počúvali sme ťa, keď si na našich námestiach učil.' Ale on im odpovie: ,Veru, nepoznám vás. Čím viac sa na vás pozerám, tým viac sa mi zdáte nasýtení tým, čo som vyhlásil za nečistý pokrm. Veru, čím viac vás skúmam, tým viac vidím, že nepatríte do mojej rodiny. Veru, naozaj, teraz vidím, čí ste synovia a poddaní - toho druhého. Vaším otcom je Satan, vašou matkou telo, vašou pestúnkou pýcha, vaším sluhom nenávisť, vaším pokladom hriechy a vašimi drahokamami sú neresti. Vo vašich srdciach je napísané: »Sebectvo.« Ruky máte špinavé od lúpeží spáchaných vašim bratom. Preč odtiaľto! Odíďte ďaleko odo mňa, vy všetci, čo páchate neprávosť!' A vtedy, keď z nebeských výšin budú prichádzať Abrahám, Izák, Jakub a všetci proroci a spravodliví z Božieho kráľovstva v žiari slávy, tí, ktorí nemilovali, ale boli sebeckí, neobetovali sa, ale žili v prepychu, budú vyhodení ďaleko, vyhnaní na miesto, kde je večný plač a nič iné, len hrôza. A tí, ktorí slávne vstali a prišli od východu i západu, od severu i od juhu, budú stolovať pri svadobnom stole Baránka, Kráľa Božieho kráľovstva. A potom sa uvidí, že mnohí, ktorí sa zdali ,najmenší' vo vojsku na zemi, budú prvými medzi obyvateľmi kráľovstva. A tiež sa ukáže, že nie všetci mocní Izraela budú mocnými v nebi a nie všetci, ktorých si Kristus vyvolil za svojich služobníkov, si zaslúžili byť vyvolenými pri svadobnom stole. No ukáže sa, že mnohí, čo si mysleli, že sú ,prvými', nielenže budú poslednými, ale nebudú ani poslednými. Lebo mnoho je povolaných, ale málo tých, ktorí si zo svojho vyvolenia pripravia pravú slávu."
8 Kým Ježiš hovorí, s púťou idúcou do Jeruzalema alebo z preplneného Jeruzalema si prichádzajú pohľadať ubytovanie niektorí farizeji. Vidia zhromaždenie a pristúpia, aby videli. Rýchlo zbadajú Ježišovu plavú hlavu, ktorá žiari oproti tmavej stene Tomášovho domu.
„Nechajte nás prejsť, lebo chceme povedať čosi Nazaretskému," kričia spupne.
Zástup sa bez akéhokoľvek nadšenia roztvorí a apoštoli vidia prichádzať skupinu farizejov.
„Učiteľ, pokoj tebe!"
„Pokoj vám. Čo si želáte?"
„Ideš do Jeruzalema?"
„Ako každý veriaci Izraelita."
„Nechoď tam! Čaká ťa tam nebezpečenstvo. My o tom vieme, lebo odtiaľ prichádzame v ústrety našim rodinám. A prišli sme ťa upovedomiť, lebo sme sa dozvedeli, že si v Ráme."
„Od koho, ak sa smiem spýtať?" opýta sa Peter, ktorý má už podozrenie a je pripravený na hádku.
„To sa teba netýka, muž. Vedz iba, ty, ktorý nás nazývaš hadmi, že pri Učiteľovi je mnoho hadov, a že by si urobil lepšie, keby si nedôveroval mnohým a príliš mocným učeníkom."
„Hej! Nechceš naznačiť, že Manaen alebo..."
„Buď ticho, Peter. A ty, farizej, vedz, že nijaké nebezpečenstvo nemôže odviesť veriaceho od jeho povinnosti. Ak stratí život, to nič nie je. To, čo je závažné, je stratiť vlastnú dušu porušením Zákona. Ale ty to vieš. A vieš, že ja to viem. Prečo ma teda pokúšaš? Či azda nevieš, že ja viem, prečo to robíš?"
„Nepokúšam ťa. To je pravda. Mnohí medzi nami sú tvoji nepriatelia. Ale nie všetci. My nie sme tí, čo ťa nenávidia.
9
Vieme, že Herodes ťa hľadá, a hovoríme ti: Odíď. Odíď odtiaľto, lebo ak ťa Herodes zajme, určite ťa zabije. To chce."
„To chce, ale to neurobí. Ja to viem. Napokon, choďte a povedzte tej starej líške, že ten, ktorého hľadá, je v Jeruzaleme. Veď ja prichádzam a vyháňam zlých duchov a uzdravujem bez toho, žeby som sa skrýval. A to robím a budem robiť dnes i zajtra a pozajtra, kým sa môj čas nenaplní. Ale musím ísť ďalej, kým nedosiahnem koniec. A musím vstúpiť do Jeruzalema dnes a potom znova a ešte znova, lebo nie je možné, aby sa moja cesta zastavila skôr. A musí sa dovŕšiť v spravodlivosti, to znamená v Jeruzaleme."
„Krstiteľ zomrel inde."
„Zomrel vo svätosti a svätosť znamená ‚Jeruzalem'. Ak Jeruzalem teraz znamená ,hriech', to platí len pre to, čo je len pozemské a čo už onedlho nebude. Ale ja hovorím o tom, čo je večné a duchovné, teda o nebeskom Jeruzaleme. V ňom, v jeho svätosti zomierajú všetci spravodliví a proroci. V ňom i ja zomriem a vy ma márne chcete priviesť k hriechu. A tiež zomriem medzi pahorkami Jeruzalema, no nie rukou Herodesa, ale z vôle toho, kto ma nenávidí rafinovanejšie než on, lebo vidí vo mne uchvatiteľa vytúženého kňazstva a očisťovateľa Izraela od všetkých chorôb, ktoré ho znečisťujú. Nepripisujte preto Herodesovi všetku dychtivosť po zabíjaní, ale každý z vás nech si prizná svoj podiel, pretože veru, Baránok je na vrchu, na ktorý vystupujú vlci a šakaly zo všetkých strán, aby ho zahrdúsili a..."
Farizeji utekajú pod krupobitím pálčivých právd. . .
10 Ježiš pozerá, ako utekajú. Potom sa obráti na juh, smerom k jasnejšej žiare, ktorá azda označuje územie Jeruzalema, a smutno povie: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš svojich prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako to robí vták vo svojom hniezde, keď zhromaždí svoje mláďatká pod krídla, a ty si nechcel! Hľa, váš dom vám ostane pustý, bez vášho pravého Pána. On príde, vykoná to, čo si vyžaduje obrad, ako musí konať prvý a posledný syn Izraela, a potom odíde. Nezostane viac medzi tvojimi múrmi, aby ťa očisťoval svojou prítomnosťou. A ubezpečujem ťa, že ty i tvoji obyvatelia ma už neuvidíte v mojej pravej podobe, kým nepríde čas, keď budete hovoriť: ,Požehnaný ten, ktorý prichádza v mene Pánovom...' A vy, obyvatelia Rámy, zapamätajte si tieto a všetky ostatné slová, aby ste nemali účasť na Božom treste. Buďte verní... Choďte. Pokoj nech je s vami."
A Ježiš sa vráti do Tomášovho domu so všetkými jeho príbuznými a s apoštolmi.