Maria Valtorta 295.
4. október 1945
1 Pri prvom človeku, na ktorého sa obrátia, keď sa pýtajú na Filipa Jakubovho, si uvedomia, koľko práce vykonal mladý učeník. Vráskavá starenka, ktorá s námahou nesie krčah plný vody, uprene pozrie malými, starobou hlboko zasadenými očami na peknú Jánovu tvár, keď ju pozdravil takým láskavým: „Pokoj s tebou," že si ju hneď úplne získal a bez zaváhania mu odpovie otázkou: „Ty si Mesiáš?"
„Nie. Ale jeho apoštol. Mesiáš prichádza tam."
Starenka položí krčah na zem a kríva ukázaným smerom, aby si pokľakla pred Ježišom.
Ján zostal so Šimonom pred krčahom, ktorý sa takmer prevrátil a vyliala sa z neho polovica vody, usmieva sa a vraví svojmu spoločníkovi: „Mali by sme vziať krčah a ísť za starenkou." A kým to urobí, jeho druh pripojí: „Aspoň sa napijeme. Všetci sme smädní."
A starenka, ktorá ani nevie, čo vlastne povedať, stále opakuje: „Krásny, svätý Syn najsvätejšej matky!" Kľačí a očami vpíja Ježišovu postavu. On sa na ňu usmieva a tiež opakuje: „Vstaň, matka. Ale veď vstaň." Keď k nej prídu tí dvaja, Ján jej povie: „Vzali sme tvoj krčah. Ale takmer sa prevrátil a je v ňom málo vody. Ale ak dovolíš, napijeme sa z tejto vody a potom ti džbán znova naplníme."
„Áno, synovia, áno. A je mi ľúto, že mám pre vás len vodu. Chcela by som mať v prsiach mlieko, ako keď som dojčila svojho Júdu, aby som vám dala najsladšiu vec, aká je na zemi: materské mlieko. Chcela by som mať najvyberanejšie víno, aby vás posilnilo. Ale Marianna Elizeova je stará a chudobná..."
„Tvoja voda je pre mňa vínom i mliekom, matka, pretože si ju dala s láskou," odpovie Ježiš a prvý sa napije z krčaha, ktorý mu Ján podal. Potom sa napijú ostatní.
Starenka konečne vstala a pozerá sa na nich, akoby sa pozerala na raj. A keď vidí, že sa všetci napili a chcú vyliať zvyšok vody, aby išli k prameňu, žblnkotajúcemu na konci ulice, vtedy starenka vyrazí vpred a bráni si krčah hovoriac: „Nie, nie. Táto voda, z ktorej pil on, je svätejšia než očistná voda. Starostlivo si ju uchovám, aby ma ňou umyli po smrti." Uchopí džbán a povie: „Vezmem si ho domov. Mám ešte ďalšie džbány a tie si naplním.
2
Ale najprv poď, Svätý, ukážem ti Filipov dom.“ A celkom zhrbená rýchlo cupitá, na zvráskavenej tvári široký úsmev a v malých očiach oživená radosť. Cupká a drží lem Ježišovho plášťa, akoby sa bála, že jej utečie. A bráni svoj krčah pred naliehaním apoštolov, ktorí nechcú, aby tú ťarchu niesla ona. Je celá blažená, pozerá sa na prázdnu ulicu a na domy Arbely, za súmraku už zavreté, pohľadom dobyvateľa, šťastná zo svojho víťazstva.
Napokon prejdú z tejto vedľajšej ulice na inú, významnejšiu, kde sú ľudia, čo sa ponáhľajú domov - a mnohí ju prekvapene pozorujú, ukazujú na ňu prstom a vypytujú sa jej. Počká si, kým ju ľudia obklopia a potom zakričí: Je so mnou Filipov Mesiáš. Bežte a oznámte to všade a v prvom rade v Jakubovom dome. Aby sa pripravili vzdať úctu Svätému." Kričí z plného hrdla. Vie si vynútiť pozornosť. Je to chvíľa, keď môže prikazovať ona, chudobná, osamelá a neznáma starenka z ľudu. A vidí, ako je celé mesto dojaté pri jej povele.
Ježiš, omnoho vyšší od nej, sa na ňu usmeje, keď sa naňho občas pozrie, a položí jej ruku na úctyhodnú hlavu so synovským pohladením, z ktorého ona prekypuje šťastím.
3 Jakubov dom je na ulici v centre. Je otvorený a celý rozsvietený. Cez dvere vidieť dlhú vstupnú halu, v ktorej sú už ľudia s lampami a radostne vybehnú von, len čo sa Ježiš objaví na ulici. Najprv mladý učeník Filip a za ním jeho otec a matka, príbuzní, sluhovia a priatelia.
Ježiš sa zastaví a dôstojne odpovie na hlboký Jakubov pozdrav, potom sa skloní k Filipovej matke, ktorá si ho uctí pokľaknutím, zdvihne ju, požehná a vraví jej: „Buď vždy šťastná pre svoju vieru." Potom pozdraví učeníka, ktorý pribehol k nemu s ďalším mužom, čo bol s ním, a aj toho pozdraví.
Napriek všetkému stará Marianna nepustí lem plášťa ani svoje miesto po Ježišovom boku, kým nie sú pred vchodom do átria. Potom povzdychne: „Požehnaj ma, aby som bola šťastná! Teraz ty budeš tu... a ja idem do svojho biedneho domčeka a. .. všetko krásne sa skončilo!" Koľko ľútosti je v jej staručkom hlase...
Jakub, s ktorým manželka potichu hovorila, povie: „Nie, Marianna Elizeova. Aj ty zostaň v mojom dome, akoby si bola učeníčka. Zostaň, kým Učiteľ bude s nami, a buď takto šťastná."
„Boh nech ťa požehná, muž! Ty chápeš, čo je milosrdná láska."
„Učiteľ. .. Ona ťa doviedla do môjho domu. Ty si mi priniesol milosť a lásku. Iba odplácam, a stále len úboho, z tej hojnosti, čo som dostal od teba a od nej. Poď, poďte ďalej a vitajte v mojom dome."
Ľudia na ceste ich vidia, ako vchádzajú, a zakričia: „A my? Chceme počuť jeho slovo."
Ježiš sa obráti: „Je noc. Ste unavení. Pripravte si duše svätým odpočinkom a zajtra budete počuť Boží Hlas. Zatiaľ nech je s vami pokoj a požehnanie."
A brána sa zatvára pri šťastí tohto domu.
Jakub Zebedejov pozoruje Pána, kým sa očisťujú po ceste: „Azda by bolo lepšie, keby si hovoril hneď a odišli by sme na svitaní. V meste sú farizeji. Povedal mi to Filip. Budú ťa obťažovať."
„Tí, ktorých by mohli obťažovať, sú ďaleko. A to, že budú obťažovať mňa, nemá význam. Je tu láska, ktorá to všetko odstráni..."
4 Nasledujúce ráno... Ježiš slávnostne vychádza medzi Filipovými príbuznými a apoštolmi. Starenka ide za nimi. Stretáva sa s ľuďmi z Arbely, ktorí naňho trpezlivo čakajú. Idú na hlavné námestie, kde Ježiš začne hovoriť.
„To, čo vám tu teraz zopakujem, čítame v ôsmej kapitole Druhej knihy Ezdrášovej: ,Kňaz Ezdráš teda v prvý deň siedmeho mesiaca. ..' (Ježiš mi vraví: „Ďalej nepíš, zopakujem doslovne slová knihy.")
* Druhá kniha Ezdrášova je podľa usporiadania Novej Vulgáty Kniha Nehemiášova a citát je v Neh 8.*
Kedy sa stáva, že sa ľud vracia do vlasti? Keď sa vracia do krajiny svojich otcov. Ja prichádzam, aby som vás priviedol do krajiny vášho Otca, do Otcovho kráľovstva. Môžem to urobiť, pretože kvôli tomu som bol poslaný. Prichádzam teda, aby som vás priviedol do Božieho kráľovstva, a preto je správne prirovnať vás k tým, ktorí sa vrátili do vlasti so Zorobábelom, do Jeruzalema, Pánovho mesta. A je správne urobiť s vami tak, ako urobil Ezdráš, zákonník, s ľudom zhromaždeným opäť medzi posvätnými múrmi. Pretože znovu vybudovať mesto a zasvätiť ho Pánovi, ale nevybudovať znova duše, ktoré sa podobajú toľkým malým Božím mestám, je hlúposť, ktorá nemá obdobu.
Ako znova vybudovať tieto malé duchovné mestá, ktoré boli zbúrané z toľkých dôvodov? Aké materiály použiť, aby boli pevné, pekné, trvanlivé? Materiály sú v Pánových príkazoch. Desať prikázaní. A vy ich poznáte, lebo Filip, váš syn a môj učeník, vám ich pripomenul. Dve najsvätejšie prikázania spomedzi svätých: ,Miluj Boha celou svojou bytosťou. Miluj blížneho ako seba samého.' V nich je zhrnutý Zákon. Tieto prikázania kážem, lebo s nimi máte istotu, že získate Božie kráľovstvo.
V láske sa nachádza sila uchovať sa svätými alebo sa nimi stať, sila odpustenia a sila hrdinstva v čnostiach. Všetko sa nachádza v láske.
5 Strach nezachraňuje. Strach z Božieho súdu, strach z ľudských trestov, strach z chorôb. Strach nie je nikdy konštruktívny. Strach otriasa, triešti, vyvoláva neporiadok, ničí. Strach vedie k zúfalstvu, vedie k ľstivosti, aby sa zakrylo zlé konanie, vedie iba k obavám, keď báť sa je už zbytočné, pretože zlo je už v nás. Kto myslí na to, aby sa správal rozumne voči svojmu telu, keď je zdravý? Nikto. Ale len čo sa prvá triaška horúčky rozšíri po cievach alebo nejaká škvrna nás privedie k uvažovaniu o nečistých chorobách, vtedy sa strach stáva dodatočným trápením pri chorobe a stáva sa rozkladnou silou v tele, ktoré už rozkladá choroba.
Zato láska je konštruktívna. Ona buduje, upevňuje, udržiava v celistvosti a chráni. Láska prináša nádej v Boha. Láska vedie k úteku pred konaním zla. Láska vedie k múdrosti voči svojej osobe, ktorá nie je stredom vesmíru, ako si to myslia a podľa toho konajú sebeckí ľudia, falošní milovníci seba samých, pretože milujú len jednu časť, tú menej ušľachtilú, na úkor nesmrteľnej a svätej časti, ale ktorú však uchovávať zdravú je stále našou povinnosťou, až kým sa Bohu nezapáči ináč, aby sme boli užitoční sebe samým, príbuzným, vlastnému mestu i celému národu.
Choroby nevyhnutne prichádzajú. Neznamená to však, že každá choroba je dôkazom neresti alebo trestom. Existujú sväté choroby, ktoré zosiela Pán svojim spravodlivým, aby vo svete, ktorý robí zo seba vrchol všetkého a prostriedok zábavy, boli svätí, ktorí sú ako vojnoví zajatci pre spásu druhých a ktorí svojím utrpením osobne odčiňujú časť viny, ktorú svet denne hromadí a ktorá by padla na ľudstvo a pochovala ho pod svojím zlorečením. Pamätáte si starého Mojžiša, ktorý sa modlil, kým Jozue bojoval v Pánovom mene?
* Ako sa uvádza v Ex 17, 8—16*
Musíte si uvedomiť, že ten, kto sväto trpí, zvádza najväčšiu bitku s najkrutejším bojovníkom, aký je vo svete, skrytým pod zovňajškom ľudí a národov, so Satanom, mučiteľom, pôvodcom každého zla, a bojuje za všetkých ostatných ľudí. Ale aký je rozdiel medzi týmito svätými chorobami, ktoré posiela Boh, a chorobami, spôsobenými neresťou pre hriešnu zmyselnú lásku!? Prvé choroby sú dôkazom milosrdnej Božej vôle, druhé sú dôkazom diabolskej skazenosti.
Preto treba milovať, aby sme boli svätí, lebo láska tvorí, uchováva a posväcuje.
6 Keď vám ohlasujem túto pravdu, hovorím vám to isté, čo hovoril Nehemiáš a Ezdráš: ,Tento deň je zasvätený Pánovi, vášmu Bohu. Nežiaľte a neplačte!' Pretože každý smútok má prestať, keď žijeme Pánov deň. Tvrdosť smrti prestane, pretože zo straty syna, manžela, otca, matky alebo brata sa stane dočasné a obmedzené odlúčenie. Dočasné, lebo prestane našou smrťou. Obmedzené, lebo je obmedzené na telo, na zmysly. Duša nestráca nič smrťou zomrelého príbuzného. Ale naopak, jej sloboda je smrťou obmedzená len na jednej strane: na našej strane, na strane pozostalých, ktorí majú dušu ešte uzavretú v tele. Kým na druhej strane, u toho, kto už prešiel k druhému životu, sa teší zo slobody a možnosti bdieť nad nami a získať pre nás viac, omnoho viac, než keď nás milovala vo väzení svojho tela.
Hovorím vám ako Nehemiáš a Ezdráš: ,Choďte, zajedzte si trochu mastného mäsa a vypite si sladkého vína, no niečo z toho pošlite aj tomu, kto si nenachystal! Lebo tento deň je zasvätený nášmu Pánovi. A nermúťte sa, lebo radosť v Pánovi, ktorý je medzi vami, je vaša sila, sila toho, kto dostáva milosť najvyššieho Pána medzi svojimi múrmi a vo svojich srdciach.'
Vy si už nemôžete stavať stánky. Ich čas prešiel. Ale postavte si duchovné stánky vo svojich srdciach. Vyberte sa na vrchy, čiže vystupujte k dokonalosti. Naznášajte ratolesti šľachtených i divých olív, ratolesti myrtových a palmových a ratolesti hustolistých stromov. Ratolesti čností pokoja, čistoty, hrdinstva, umŕtvovania, sily, nádeje, spravodlivosti, všetkých, všetkých čností. Ozdobte si ducha oslavujúc nový sviatok. Jeho stánky čakajú na vás. Jeho. A sú krásne, sväté, večné, otvorené pre všetkých, čo žijú v Pánovi. A spolu so mnou sa dnes rozhodnite konať pokánie za minulosť, rozhodnite sa začať nový život.
Nebojte sa Pána. On vás volá, lebo vás miluje. Nebojte sa. Ste jeho deti ako každý z Izraela. Aj pre vás stvoril vesmír a nebo, vzbudil Abraháma a Mojžiša, otvoril more, stvoril oblačný stĺp, zostúpil z neba, aby vám dal Zákon, otvoril oblaky, aby z nich pršala manna, urobil plodnou skalu, aby vydala vodu. A teraz, ó! Teraz aj vám posiela živý chlieb z neba, aby vás nakŕmil, posiela pravý vinič a prameň večného života, aby vás napojil. A mojimi ústami vám hovorí: ,Vojdite a zmocnite sa zeme, nad ktorou som zdvihol ruku, aby som ju dal vám.' Moju duchovnú zem, nebeské kráľovstvo."
7 Zástup hučí slovami nadšenia. . .
Potom je rad na chorých. Je ich tam veľa. Ježiš ich nechá zoradiť do dvoch radov a kým tak robia, opýta sa Filipa z Arbely: „Prečo si ich neuzdravil ty?"
„Aby dostali to, čo som dostal ja: uzdravenie tvojím prostredníctvom."
Ježiš prechádza pomedzi ľudí a požehnáva chorých jedného po druhom a opakuje sa zvyčajný zázrak, že slepí vidia, hluchí počujú, nemí rozprávajú, chromí sa narovnávajú, horúčky klesajú a slabosti ustávajú.
Uzdravovanie sa skončilo.
8 Napokon po poslednom chorom prichádzajú dvaja farizeji, ktorí boli v Bosre spolu s ďalšími dvoma.
„Pokoj tebe, Učiteľ. A nám nepovieš nič?"
„Hovoril som pre všetkých."
„Ale my nepotrebujeme tie slová. My sme svätí Izraela."
„Vám, učiteľom, hovorím: vysvetlite si sami nasledujúcu kapitolu, deviatu z Druhej knihy Ezdrášovej
* Deviata kapitola Druhej Ezdrášovej knihy zodpovedá v Novej Vulgáte Neh 9.*
a pripomínajte si, koľkokrát doteraz bol k vám Boh milosrdný. A bite sa v prsia a záver kapitoly recitujte ako modlitbu."
„Pekne povedané, pekne povedané, Učiteľ. A tvoji učeníci to robia?"
„Áno. To vyžadujem ako prvú vec."
„Všetci? Aj vrahovia, ktorí sú v tvojich radoch?"
„Zapácha vám krv?"
„Je to hlas, ktorý kričí do neba."
„Konajte teda tak, aby ste nikdy nenapodobnili tých, ktorí ju rozlievajú.“
„Nie sme vrahovia!"
Ježiš na nich uprene hľadí a svojím pohľadom ich prebodáva.
Určitý čas sa neodvážia pripojiť ani slovo. Zaradia sa však na koniec skupiny, čo sa vracia do Filipovho domu, ktorý považuje za svoju povinnosť pozvať ich, aby sa zúčastnili na hostine. „Veľmi radi, veľmi! Zostaneme dlhšie s Učiteľom," hovoria a hlboko sa ukláňajú.
Keď však prišli do domu, správajú sa ako sliediči. .. Pozerajú, nakukujú, kladú prefíkané otázky sluhom, ba dokonca i starenke, ktorá mi pripadá pripútaná k Ježišovi ako železo k magnetu. Ale ona pohotovo odpovie: „Včera som videla len týchto. Vám sa sníva. Ja som ich priviedla sem a bol tu iba jeden Ján, ten plavovlasý chlapec, dobrý ako anjel." Tí sršia na starenku blesky a s nadávkami sa obrátia inam.
Ale jeden zo sluhov, bez toho, aby im priamo odpovedal, sa skloní k Ježišovi, ktorý sa rozpráva s pánom domu, a opýta sa ho: „Kde je Ján z Endoru? Tento pán ho hľadá." Farizej vrhne na sluhu zlostný pohľad a počastuje ho: „Ty hlupák."
No Ježiš už spoznal ich úmysly a vidí, že treba vec čo najlepšie napraviť. Farizej povie: „Chceli sme ti zablahoželať k tomuto zázraku tvojej náuky, Učiteľ, a vzdať ti úctu skrze obráteného."
„Ján je natrvalo vzdialený a bude sa vzďaľovať stále viac."
„Upadol do hriechu?"
„Nie. Vystupuje do neba. Napodobňujte ho a stretnete sa s ním v druhom živote."
Štyria farizeji nevedia, čo ďalej povedať, a rozumne rozprávajú o inom. Sluhovia ohlásia, že jedlo je pripravené, a všetci odchádzajú do hodovnej siene.
[....]