Z A S N Ú B E N I E...P A N N Y ...M Á R I E ...-sviatok 23.január
Sviatok je oslavovaný od začiatku 15. storočia, spočiatku ako Zasnúbenie svätého Jozefa, rádom minoritov v Chartres vo Francúzsku. V roku 1725 došlo k premenovaniu na Zasnúbenie Panny Márie a sviatok bol zavedený pre celú cirkev. Pôvodne sa oslavoval 26. novembra, od roku 1910 potom 23. januára. Od roku 1969 je dovolený iba v kostoloch tohto zasvätenia.
Zasnúbenie Panny Márie s Jozefom je tradičný biblický a apokryfný motív, zobrazujúci spojenie Márie s jej manželom, často sprevádzané legendou o rozkvitnutej Jozefovej palici. Podľa tradície, napríklad v diele Raffaela Santiho, tento akt symbolizuje začiatok ich manželského zväzku, hoci podľa židovského zvyku išlo o vážny prísľub pred konečným odvedením do domu.
Zasnúbenie Panny Márie (tal. Sposalizio della Vergine) je názov olejomaľby talianskeho renesančného umelca Raffaela Santiho z roku 1504. Akt zasnúbenia Panny Márie a Jozefa je jedným z kľúčových momentov mariánskeho cyklu.
Umelecké zobrazenie: Slávny obraz od Raffaela Santiho (Zasnúbenie Panny Márie) zobrazuje túto udalosť pred chrámom, kde kňaz spája ruky Márie a Jozefa, pričom Jozef jej navlieka prsteň.
Význam: Zasnúbenie malo v čase Mojžišovho zákona rovnakú právnu platnosť ako manželstvo, pričom k samotnému Zvestovaniu došlo práve v medziobdobí medzi zásnubami a spoločnými životom.
Kultúrny kontext: Okrem Raffaelovho diela je tento výjav často zobrazovaný aj inými umelcami, napríklad v diele z dielne Petra Paula Rubensa.
Panna Mária bola vychovaná v jeruzalemskom chráme, a keď mala 14 rokov, mala sa vydať. Za muža jej bol určený potomok z rodu Dávidovho. Preto sa zhromaždili všetci slobodní muži z tejto línie. Každý mal priniesť prút-palicu a položiť ho na oltár.Koho prút rozkvitne, ten si vezme Máriu za ženu. A rozkvitol Jozefovi.
Na obraze Raffaela Santiho Zasnúbenie Panny Márie sa tento akt odohráva na priestranstve pred kostolom. Kňaz spája ruky Márie a Jozefa, ktorý jej navlieka zásnubný prsteň na jej prst. Jozef je stredného veku, inde je zobrazovaný ako starec. V ruke drží prút, ktorý rozkvitol v ľalii. Za Máriou stoja chrámové panny, za Jozefom sklamaní potenciálni nápadníci. Jeden z nich, plný hnevu, láme prút cez koleno. Nie je jasné, či je zobrazené zasnúbenie alebo svadba, ani či a ako v skutočnosti k obom udalostiam došlo. Zrejme je väčší význam prikladaný zasnúbeniu s tým, že svadba už nasleduje sama sebou.
V katedrále v Perugii sa nachádza jedna z najvýznamnejších pamiatok Katolíckej cirkvi: zásnubný prsteň Panny Márie a svätého Jozefa. Jeho autenticita je stále kontroverznou otázkou a svoj základ má v ľudovej tradícii. To ale neznamená, že by sme takýto predmet mali odmietnuť, či dokonca zahodiť. Naopak, v Perugii ide o úctu, ktorú môžeme nanovo objaviť.
Nie je to pravá relikvia, no túto hodnotu získal postupne a v priebehu storočí priniesol ľuďom i jednotlivcom veľké dobrá. Stojí za to čerpať silu z tohto prsteňa, ktorý predstavuje snúbenecký zväzok medzi Najsvätejšou Pannou Máriou a svätým Jozefom.
Svadba svätého Jozefa a Panny Márie
V novozákonných časoch sa židovské manželstvo uskutočňovalo v dvoch fázach: prvou bolo zasnúbenie alebo prisľúbenie. Druhou bola svadba so slávnostným privedením manželky do domu jej manžela.
Zásnuby boli vtedy ekvivalentom svadby a tak ako to býva dnes, aj vtedy si snúbenci vymieňali prstene. V prípade, že snúbenec zomrel pred sobášom, snúbenica sa považovala za vdovu.
V Lukášovom evanjeliu máme jediné svedectvo, ktoré rozpráva o epizóde, v ktorej Boh poslal anjela Gabriela „k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi“ (Lk 1, 26 – 28); ktoré dokazuje, že Mária a Jozef už oslávili svoje zasnúbenie.
Evanjelium nám tiež hovorí, že anjel povedal Jozefovi: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1, 18 – 21), čím sa potvrdzuje skutočnosť, že svoju svadbu ešte neoslavovali.
Prsteň z Perugie
V katedrále v Perugii sa uchováva výnimočný prsteň zo vzácneho kameňa, ktorého gemologická analýza ukázala, že ide o mikrokryštalickú odrodu kremeňa nazývanú chalcedón.
Ľudová tradícia hovorí, že ide o svätý prsteň alebo inak nazývaný zásnubný prsteň Panny Márie, ktorý jej pri zásnubách daroval sv. Jozef.
Tento prsteň má za sebou dlhú históriu. Podľa tradície ho Panna Mária dala apoštolovi Jánovi pred svojou smrťou.
V roku 985 ho Ranieri, zlatník z Chiusi, kúpil od židovského obchodníka s drahými kameňmi a v Chiusi v provincii Siena zostal až do roku 1473. Obchodník, ktorý ho predal Ranierimu, sa ho chcel zbaviť, pretože tento objekt vzbudzoval strach.
Madona sa mu zjavila vo sne a napomenula ho pre nedostatok viery. Vyčítala mu, že s týmto drahocenným prsteňom, ktorý mal vo svojom vlastníctve, nezaobchádzal opatrne a so správnou úctou. Obchodník to všetko povedal Ranierimu, ktorý však urobil rovnakú chybu ako on.
Jedného dňa však táto relikvia zmizla. Fra Winter, ktorý býval v Kláštore svätého Františka, tiež v Chiusi, si ho v tajnosti prisvojil. On dobre poznal legendu a pri zaobchádzaní s týmto klenotom mal hlboký rešpekt alebo dokonca strach.
Povedali mu, že v minulosti všetci, ktorí zneužívali svätú relikviu, boli potrestaní. Jedna grófka, ktorá si priala nosiť tento prsteň, skončila s ochrnutým prstom. Až keď požiadala o odpustenie Pannu Máriu, ruka sa jej uzdravila.
Prsteň sa ale nakoniec našiel a fra Winter bol zajatý a uväznený. Prsteň z chalcedónu je uložený v striebornom relikviári, ktorý je súčasťou trezoru a je umiestnený nad oltárom vo výške osem metrov.
Trezor, ktorý ho uchováva, potrebuje na svoje otvorenie 14 kľúčov, z ktorých sedem má mestská rada, štyri kanonici katedrály, jeden je u arcibiskupa a posledný má obchodná komora v Perugii.
Symbol kresťanského manželstva
„Nejde o skutočnú relikviu,“ vysvetľuje don Fausto Sciurpa, predseda kapituly a arcikňaz Katedrály sv. Vavrinca.
„Z duchovného a kultúrneho hľadiska ho možno definovať ako pamätník našej viery. V ľudovom ponímaní mal tiež taumaturgickú hodnotu ochrany pred negatívnymi vplyvmi, hlavne počas materstva (najmä v prípadoch nedostatku materského mlieka), a pozoruhodnými zásahmi do určitých patológií, napríklad v súvislosti so zrakom.“
Don Fausto Sciurpa ale upriamuje pozornosť na postavu tichého, poslušného, mužného strážcu Márie a Ježiša – sv. Jozefa.
„Je veľmi milé zastaviť sa nad touto chvíľou: Jozef dáva prsteň Márii, ktorá si ho navlieka na prst, mladý, tenký, ale určite už zvyknutý na prácu, šitie, ženské práce.
Aj keď dnes našimi vzťahmi, po desiatkach rokov aktívneho manželstva, prenikajú nové interpretácie ľúbostného zväzku, s dojatím si mnohí z vás spomínajú na roztrasený, nerozvážny, možno naivný začiatok vášho príbehu.
Dnes sa zasnúbenie často oslavuje v skrytosti, lebo takáto je tendencia. V minulosti ale išlo o verejný akt, ktorý už bol vážnym záväzkom a vždy bol potvrdený darovaním prsteňa,“ dodáva don Fausto Sciurpa.
Jozef a Mária sú manželským párom par excellence. Je pekné si uvedomiť, že priamo v srdci Talianska, v regióne Umbria, sa uchováva taký krásny a spomienkový symbol puta, ktoré umožnilo Kristovi rásť, pracovať, stať sa mužom, milovať tak, ako milujeme my v rodine.
„Cirkev v Perugii uchovávala a uctievala toto starodávne a vzácne dedičstvo, spomienku na manželstvo Márie a Jozefa, vybraných milosrdnou Božou láskou na prijatie Slova, ktoré sa stalo telom v Ježišovi, prijalo našu ľudskosť, aby ju pozdvihlo k Bohu a priviedlo ju späť k pôvodnému plánu svojej lásky,“ pokračuje don Fausto Sciurpa.
„Preto svätý prsteň,“ zdôrazňuje kňaz, „je spomienkou na snúbenecké puto medzi Máriou a Jozefom. Je obrazom a príkladom pre ľudskú rodinu, vítaným priestorom na autentický rast manželov a ich detí.“
Pre obmedzenia spôsobené pandémiou koronavírusu utrpeli aj vzťahy. Z tohto dôvodu by sme sa práve teraz mali vrátiť k prameňu; k tomu, čo môže skutočne obnoviť naše putá.
Zasnúbenie Panny Márie (tal. Sposalizio della Vergine) je názov olejomaľby talianskeho renesančného umelca Raffaela Santiho z roku 1504.
Akt zasnúbenia Panny Márie a Jozefa je jedným z kľúčových momentov mariánskeho cyklu.
„
26 V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta Nazareta, 27 k panne zasnúbenej mužovi menom Jozef, z domu Dávidovho. Meno panny bolo Mária.
“
– Lk 1,26-27
Pre bežného človeka zrejme najznámejšie umelecké zobrazenie tejto udalosti pochádza od Raffaela. Týmto obrazom sa urbinský umelec prihlásil k dielu svojho učiteľa Pietra Perugina, od ktorého prevzal kompozíciu jeho diela s rovnakým názvom, dnes uloženého v Musée des Beaux-Arts vo francúzskom meste Caen.
Toto rozmerovo neveľké, no veľmi slávne dielo, vzniklo na konci raného obdobia Raffaelovej tvorby v Umbrii ako oltárny obraz pre kaplnku rodiny Albizziniovcov v Kostole San Francesco v meste Città di Castello (dnes na tomto mieste visí jeho kópia).
Mladý umelec sebavedome a veľkými písmenami signoval a datoval toto dielo na chrámovom vlyse, v ktorom sa zbiehajú línie centrálnej perspektívy, koncipujúce obrazový priestor.
Výjav sa odohráva na perspektívne presne vyznačenej dlažbe priestranstva pred kostolom a rozplýva sa vo vzdialenej kopcovitej, lúkami a lesmi pokrytej krajine. Geometrickým stredom celej kompozície sú otvorené dvojkrídlové chrámové dvere, zvýraznené prirodzeným osvetlením.
Zobrazenie chrámovej stavby je zrejmým Raffaelovým príspevkom k dobovej architektonickej debate o kostoloch s kruhovým pôdorysom. Pre pochopenie ikonografie diela je dôležitá skupina mladíkov s dlhými palicami stojacich za svätým Jozefom. Zlatá legenda (Legenda aurea) udáva, že Jozef bol určený medzi mnohými inými nápadníkmi ako Máriin ženích vďaka zázračne rozkvitnutej palici. Jeden so sklamaných nápadníkov láme svoju, teraz už nepotrebnú palicu.
Obraz mal medzi verejnosťou i v umeleckých kruhoch veľký ohlas. Maliar a známy umelecký historik Giorgio Vasari v jednom zo svojich diel chválil Raffaelovo Zasnúbenie, pretože na obraze je namaľovaný chrám prevedený perspektívne. „Človek žasne, akú ťažkú úlohu si Raffael uložil a ako sa s ňou vysporiadal.“
Jedno z najzákladnejších Raffaelových diel sa do zbierok galérie dostalo už začiatkom 19. storočia. V roku 1806 vydal Giuseppe Bossi, vtedajší sekretár Accademie di Brera, ktorej kmeňovou súčasťou sa Pinacoteca di Brera stala tri roky predtým, publikáciu Notizie delle opere di disegno pubblicamente esposte nella Reale accademia di Milano nel maggio dell'anno 1806 (Poznámky o umeleckých dielach verejne vystavených v Kráľovskej akadémii v Miláne v máji roku 1806), katalóg vystavovaných diel, kde okrem iných uvádza aj Raffaelovo Zasnúbenie Panny Márie.