Maria Valtorta 335.
11. september 1944
1 Vidím Ježiša rýchlo kráčať po hlavnej ceste, ktorú chladný vietor zimného rána zametá a pritvrdzuje. Polia po obidvoch stranách cesty majú sotva tenkú páperovú vrstvu klíčiaceho obilia, zelenú pokrývku, v ktorej je prísľub budúceho chleba, avšak prísľub, ktorý si ešte len možno predstaviť. Sú tam tienisté brázdy, v ktorých ešte niet tejto požehnanej zelene, a iba brázdy na slnečnejších miestach majú onú svetlú, takú sviatočnú zeleň, lebo ohlasuje nastávajúcu jar. Ovocné stromy sú ešte bez lístia a na ich tmavých konároch nevyháňa zatiaľ ani jeden púčik. Len olivy majú svoje trvalo sivozelené lístie, smutné tak v augustovom slnku, ako aj v slnečnom jase prvého zimného rána. Aj tučné listy kaktusov sú zelené, jemne zelené ako čerstvo namaľovaná keramika.
Ježiš kráča ako zvyčajne, dva či tri kroky pred učeníkmi. Všetci sú dobre zababušení vo vlnených plášťoch.
V istej chvíli sa Ježiš zastaví, obráti sa k učeníkom a spýta sa: „Poznáte cestu?"
„Cesta je správna, no nevieme, kde je ten dom... Azda tam, kde sú tie olivy..."
„Nie. Musí to byť tam vzadu, kde sú tie veľké stromy bez lístia. . . "
„Mala by tu byť cesta pre vozy. . . "
Skrátka, nevedia presne. Na ceste ani na poliach nevidno ľudí. Idú teda ďalej naslepo.
Zbadajú malý domček chudobných ľudí s dvoma či troma políčkami okolo neho. Malé dievčatko naberá vodu zo studne.
„Pokoj tebe, dievča," povie Ježiš, keď sa zastaví pri otvore do živého plotu, ktorým sa vchádza aj vychádza.
„Pokoj tebe. Čo si želáš?"
„Radu. Kde je dom farizeja Izmaela?"
„Si na nesprávnej ceste, Pane. Musíš sa vrátiť na križovatku a ísť cestou, ktorá vedie smerom, ako zapadá Slnko. Ale to pôjdeš ešte veľmi dlho, lebo sa musíš vrátiť tam na križovatku a potom ísť ešte veľký kus. Jedol si? Je chladno a s prázdnym žalúdkom cítiť zimu ešte viac. Poď ďalej, ak chceš. Sme chudobní, ale ani ty nie si bohatý. Môže ti to vyhovovať. Poď." A prenikavým hlasom zavolá: „Mamka!"
2 Na prahu sa objaví asi tridsaťpäť až štyridsaťročná žena. Má poctivú, ale trocha smutnú tvár. V náručí drží asi trojročné polonahé dieťa.
„Poď ďalej. Už sa kúri. Dám ti mlieko a chlieb."
„Nie som sám. Sú so mnou títo priatelia."
„Nech vojdú všetci dnu a nech príde aj Božie požehnanie s pútnikmi, ktorých pohostím."
Vchádzajú do nízkej tmavej kuchyne, ktorú obveseľuje plápolajúci oheň. Posadajú si, kde sa dá, na jednoduché vidiecke truhlice.
„Hneď vám dačo prichystám... Je skoro ráno.. ., ešte som ani neupratala... Prepáčte."
„Si sama?" spýta sa Ježiš.
„Mám manžela a deti. Sedem. Najstarší dvaja sú ešte na trhu v Naime. Musia tam chodiť oni, lebo môj muž je chorý. Je to velké trápenie...! Dievčatá mi pomáhajú. Tento je najmenší. Ale mám ešte jedného, len o trochu staršieho."
Maličký, teraz už oblečený v tunike, beží bosý k Ježišovi a zvedavo si ho obzerá. Ježiš sa naňho usmeje. Priateľstvo je nadviazané.
„Kto si?" opýta sa dôverne dieťa.
„Som Ježiš."
Žena sa obráti a pozorne sa naňho pozrie. Zastala s chlebom v rukách medzi ohniskom a stolom. Otvorí ústa, aby prehovorila, ale nepovie nič.
Dieťa pokračuje: „Kam ideš?"
„Po cestách sveta."
„A načo?"
„Požehnávať dobré deti a ich domy, kde sú ľudia verní Zákonu."
3 Žena sa obráti a kývne na Judáša Iškariotského, ktorý je najbližšie pri nej. On sa k nej skloní a ona sa ho spýta: „Kto je tvoj priateľ?"
A Judáš povie namyslene (akoby Mesiáš bol taký jeho zásluhou a z jeho milosti): „To je Rabbi z Galiley, Ježiš z Nazareta. Ty to nevieš, žena?"
„Tu sme tak od ruky, ďaleko, a ja mám toľko trápenia...! Ale. . . mohla by som mu o nich povedať?"
„Môžeš," povie blahosklonne Judáš. Pripadá mi ako dôležitá svetská osoba, ktorá udeľuje audiencie...
Ježiš pokračuje v rozhovore s dieťaťom, ktoré sa ho pýta, či má tiež deti.
Prichádza dievča, ktoré sme už videli, s ešte jedným, o málo starším, a prinášajú mlieko a nádoby. Žena podíde k Ježišovi. Chvíľu stojí trocha neistá a váha, no potom pridusene vyhŕkne: „Ježiš, zmiluj sa nad mojím manželom!"
Ježiš vstane. Prevyšuje ju postavou, ale pozerá na ňu s takou dobrotou, že sa žena osmelí. „Čo chceš, aby som urobil?"
„Je veľmi chorý. Je opuchnutý ako mech, nemôže sa ani zohnúť a pracovať. Nemôže si ani odpočinúť, lebo sa dusí a je nespokojný. A máme ešte malé deti..."
„Chceš, aby som ho uzdravil? Ale prečo to chceš odo mňa?"
„Pretože ty si ty. Nepoznám ťa, ale počula som o tebe rozprávať. Údel ťa priviedol ku mne po tom, ako som ťa tri razy hľadala v Naime a Káne. Dvakrát tam bol aj môj manžel. Hľadal ťa, aj keď cesta na voze mu spôsobuje veľké bolesti... Aj teraz odišiel so svojím bratom... Povedali nám, že Rabbi odišiel z Tiberiady do Cézarey Filipovej. Išiel tam za tebou..."
„Nešiel som do Cézarey.
4
Idem k farizejovi Izmaelovi a potom pôjdem k Jordánu..."
„Čo? Ty, dobrý muž, a chceš ísť k Izmaelovi?"
„Áno. Prečo?"
„Pretože... pretože... Pane, ja viem, že hovoríš, aby sme neposudzovali, ale odpúšťali a milovali sa. Nikdy som ťa nevidela, ale usilovala som sa o tebe čo najviac dozvedieť a prosila som Večného, aby som ťa aspoň raz počula. Nechcem urobiť niečo, čo by sa ti nepáčilo..... Ale ako možno Izmaela neposudzovať a milovať ho? Nemám s ním nič spoločného, a preto mu nemám ani čo odpustiť. Urážky, ktoré nám vrhá do tváre, keď nás, chudákov, stretne na ceste, zhadzujeme zo seba s rovnakou trpezlivosťou ako striasame blato a prach, ktoré na nás hádže, keď uháňa okolo nás na koči. Ale milovať ho a nesúdiť, to je príliš ťažké... Je taký zlý!"
„Taký zlý? Ku komu?"
„K všetkým. Utláča svojich sluhov, požičiava na úžeru a neľútostne vyžaduje od druhých. Miluje len seba. Je najkrutejší muž z celého kraja. Nezaslúži si to, Pane."
„Ja viem. Hovoríš pravdu."
„A ty tam ideš?"
„Pozval ma."
„Nedôveruj mu, Pane. Neurobil to z lásky. Nemôže ťa mať rád. Ani ty... ho nemôžeš milovať."
„Ja milujem aj hriešnikov, žena. Prišiel som zachrániť tých, ktorí sú stratení..."
„Ale jeho nezachrániš. Ó, odpusť mi, že som súdila! Ty vieš... Všetko, čo robíš, je dobré! Odpusť môjmu hlúpemu jazyku a netrestaj ma."
„Nepotrestám ťa, ale už to nehovor. Miluj aj zlých. Nie pre ich ničomnosť, ale pretože práve láskou sa pre nich dosiahne milosrdenstvo, ktoré ich obráti. Ty si dobrá a chceš byť ešte lepšia. Miluješ pravdu a Pravda, ktorá sa s tebou zhovára, ti vraví, že ťa miluje, lebo si mala súcit k hosťom a k pútnikom, ako to žiada Zákon
* Príkazy Zákona o cudzincoch pozri v Ex 22, 21; 23, 9; Lv 19, 10. 33 — 34; 23, 22; Dt 10, 19; 24, 14. 17-22; 26, 11 — 13; 27, 19. Ježiš pripomína v (1) 55.2, že pútnika „chráni už Boží zákon". Spisovateľka v (6) 405.1 poznamenáva, že v Izraeli bol „stáročný zvyk pohostiť pútnika".*
, a tak si vychovávala aj svoje deti. Boh sa ti za to odmení.
5
Musím ísť k Izmaelovi. Pozval ma, aby ma predstavil mnohým svojim priateľom, ktorí ma chcú poznať. Nemôžem ďalej čakať na tvojho manžela, ktorý, vedz to, je už na spiatočnej ceste. Ale povedz mu, aby bol ešte chvíľu trpezlivý a ihneď prišiel k Izmaelovi. Aj ty príď. Uzdravím ho."
„Ó, Pane...!" Žena sa hodí na kolená k Ježišovým nohám, hľadí na neho s úsmevom i s plačom. Potom povie: „Ale dnes je sobota...!“
„Viem. Potrebujem, aby bola sobota, aby som povedal niečo ohľadne nej Izmaelovi. Všetko, čo robím, robím s jasným cieľom a nemýlim sa. Vedzte to všetci, aj vy, moji priatelia, ktorí sa bojíte a chceli by ste, aby som sa správal podľa ľudských zvyklostí, len aby mi to neuškodilo. Viem, že vás vedie k tomu láska. Ale musíte vedieť lepšie milovať tých, ktorých milujete. Nikdy neodsúvajte Božie záujmy kvôli záujmu osoby, ktorú milujete. Žena, odchádzam a čakám ťa. Nech natrvalo prebýva pokoj v tomto dome, kde milujú Boha a jeho Zákon, majú v úcte manželstvo a sväto vychovávajú potomstvo, milujú blížnych a hľadajú Pravdu. Zbohom."
Ježiš položí ruku na hlavu ženy a jej dvoch dievčatiek, potom sa zohne a pobozká najmenšie deti a odchádza.
Teraz už zimné slniečko trochu zmierňuje ostrý vzduch. Asi pätnásťročný chlapec čaká s jednoduchým vozom, ktorý je veľmi rozheganý.
„Mám len tento, Pane. Ale bude to rýchlejšie a pohodlnejšie pre teba."
„Nie, žena. Nechaj si koňa sviežeho, aby si prišla k Izmaelovi. Len mi ukáž najkratšiu cestu."
Chlapec ide s Ježišom cez polia a lúky k svahu, za ktorým sa rozprestiera široké údolie s rozlohou niekoľkých hektárov, dobre obrobené, v strede ktorého stojí krásny veľký nízky dom, obklopený pekne udržiavanou záhradou.
„To je ten dom, Pane," povie chlapec. „Ak ma už nepotrebuješ, vrátim sa domov pomáhať mame."
„Choď a buď vždy dobrým synom. Boh je s tebou..."
6 Ježiš vchádza do nádherného Izmaelovho vidieckeho domu. Hosťovi, iste očakávanému, pribieha v ústrety veľa sluhov. Iní idú upovedomiť pána, ktorý s veľkými úklonmi vychádza v ústrety Ježišovi.
„Vítaj v mojom dome, Učiteľ!"
„Pokoj tebe, Izmael Fabiov. Pozval si ma. Prišiel som. Prečo si ma pozval?"
„Aby som bol poctený privítať ťa u mňa a aby som ťa predstavil mojim priateľom. Chcem, aby boli aj tvojimi priateľmi. Ako tiež chcem, aby si ty bol mojím priateľom."
„Ja som priateľom všetkých, Izmael."
„To viem. Ale vieš! Je dobré mať priateľov na vysokých miestach. A moje, ako i priateľstvo mojich priateľov, je také. Odpusť, že ti to poviem, ale veľmi zanedbávaš tých, ktorí ťa môžu podporovať. . . "
„A ty patríš k nim? Prečo?"
„Patrím k nim. Prečo? Lebo ťa obdivujem a chcem, aby si bol mojím priateľom."
„Priateľom! Izmael, ale poznáš význam, ktorý dávam tomuto slovu? Pre mnohých priateľ znamená známy, pre iných spoločník, pre iných sluha. Pre mňa to znamená: verný Otcovmu Slovu. Kto nie je taký, nemôže byť mojím priateľom, ani ja jeho."
„Ale práve preto chcem tvoje priateľstvo, Učiteľ, aby som ti bol verný. Neveríš mi?
7
Pozri, práve prichádza Eleazar. Jeho sa spýtaj, ako som ťa bránil pred staršími. Eleazar, zdravím ťa. Poď sem, Rabbi sa ťa chce čosi spýtať."
Vymenia si pozdravy s obojstranne hlbokými poklonami a skúmavými pohľadmi.
„Povedz, Eleazar, čo som povedal o Učiteľovi na našom poslednom stretnutí," povie Izmael. Potom odíde a nechá priateľa s Ježišom.
*Táto posledná veta je dodatok MV na strojopisnej kópii. Bez nej by bol nezrozumiteľný začiatok v (5) 335.8.
Originálne vydanie Diela MV verne reprodukuje text pôvodného rukopisu MV, z ktorého existujú aj strojopisné kópie, o ktorých je zmienka v poznámke k (3) 174.10. Na jednej z kópií MV robila opravy a rukopisné poznámky, ktoré originál uvádza na základe nasledujúcich kritérií:
a) Úpravy a vynechanie tých objasňujúcich foriem, ktoré svedčia o nadprirodzenom pôvode diela. Také opravy — ktoré radili spisovateľke, aby ich urobila s úmyslom dosiahnuť cirkevný súhlas (imprimatur) na vydanie —, sú početné na strojopisnej kópii. Tieto sa však nikdy nepreniesli do tlačou vydaných publikácií, a tým menej sú v tomto vydaní, ktoré ich uvádza v poznámkach len v tých málo prípadoch, keď ich MV zopakovala v pôvodnom rukopise v (6) 389.2, 401.1 a (7) 476.6.
b) Formálne opravy a upresnenia objasňujúce výklad, ktoré však môžu skomoliť bezprostrednosť textu. Uvádzajú sa v texte a sú označené v poznámke ako opravy alebo dodatky na strojopisnej kópii vtedy, ak sú užitočné alebo nevyhnutné na pochopenie.
(Slovenský preklad, ktorý vznikol na základe originálneho vydania Diela MV, niektoré z týchto opráv neuvádza, napr. pravopisné chyby, štylistické úpravy a podobne - pozn. prekl.).
c) Vysvetľujúce poznámky, napísané dolu alebo na okraji strojopisnej strany alebo na hárkoch vsunutých do strojopisného fasciklu. Uvádzajú sa v poznámke kurzívou (úplne, ak sú krátke, alebo podstatné odseky, ak sú dlhé) okrem niektorých, ktoré sú zbytočné.
d) Sporadické odvolania sa na evanjeliá a na knihy Starého zákona, v niektorých prípadoch opakovane uvedené medzi riadkami pôvodného rukopisu. Sú uvedené a včlenené v súhrne biblických poznámok.*
„Ó! Ozajstná chvála! Vášnivá obhajoba! Vtedy som zatúžil počuť ťa, tak Izmael hovoril o tebe, Učiteľ, ako o najväčšom prorokovi, ktorý vôbec kedy prišiel k ľudu Izraela. Pamätám si, že povedal, že nikto nemá múdrejšie slová ako ty, ani väčší pôvab, a že keby si vedel narábať s mečom rovnako, ako vieš hovoriť, nebolo by väčšieho kráľa v Izraeli než si ty."
„Moje kráľovstvo... ! Eleazar, to kráľovstvo nie je ľudské!“
„Ale kráľ Izraela?!"
„Nech sa otvoria vaše mysle, aby ste pochopili zmysel tajomných slov. Príde kráľovstvo Kráľa kráľov. Ale nie v ľudskom ponímaní. Nie pre to, čo je pominuteľné, ale kvôli tomu, čo je večné. Do neho sa nevchádza po ceste vystlatej kvetmi víťazstiev, ani nie po purpurovom koberci krvi nepriateľa. Ale výstupom po strmej cestičke obiet a po pokornom schodišti odpustenia a lásky. Toto kráľovstvo nám dajú víťazstvá nad nami samými. A kiež by dal Boh, aby ma pochopilo čo najviac ľudu Izraela. Ale nebude to tak. Vy myslíte na to, čo nie je. V mojej ruke bude žezlo a vloží mi ho do rúk izraelský ľud. Kráľovské a večné žezlo. Nijaký kráľ ho viac nebude môcť vziať z môjho Domu. Ale mnohí v Izraeli budú môcť pozrieť naňho len trasúc sa hrôzou, lebo bude mať pre nich strašné meno."
„Ty si myslíš, že nie sme schopní ťa nasledovať?"
„Keby ste chceli, mohli by ste. Ale nechcete. Prečo nechcete? Ste už starí. Vek by vám mal dať porozumenie a spravodlivosť. Spravodlivosť aj pre vás samých. Mladí... tí sa môžu pomýliť a potom ľutovať. Ale vy! Smrť je vždy blízko pri starších. Eleazar, ty si menej zmätený z teórií mnohých ľudí tvojho postavenia. Otvor si srdce voči Svetlu... "
8 Vráti sa Izmael s ďalšími piatimi vznešenými farizejmi.
„Poďte ďalej," povie pán domu. Prejdú cez vstupnú halu bohato vyzdobenú kobercami a kreslami a vojdú do miestnosti, kam prinesú amfory a umývadlá na očistu rúk. Potom prejdú do jedálne, ktorá je prepychovo upravená.
„Ježiš po mojom boku. Medzi mňa a Eleazara," prikazuje pán. A Ježiš, ktorý sa zdržoval na konci siene pri učeníkoch, trocha bojazlivých a nevšímaných, si musí sadnúť na čestné miesto.
Hostina sa začína mnohými misami pečeného mäsa a rýb. Podávajú sa stále vína a sirupy, alebo aspoň voda s medom.
9 Všetci chcú, aby Ježiš prehovoril. Jeden starý, roztrasený muž sa opýta vysileným chorľavým hlasom: „Učiteľ, je pravda, čo sa hovorí, že máš v úmysle zmeniť Zákon?"
„Ja nezmením ani čiarku na Zákone. Naopak, (a Ježiš zdôrazní svoje slová) prišiel som práve preto, aby som ho znova naplnil tak, aký bol, keď bol daný Mojžišovi."
„Chceš povedať, že bol zmenený?"
„Nie, vôbec. Jedine podľahol osudu všetkých vynikajúcich vecí vložených do rúk človeka."
„Čo tým chceš povedať? Vysvetli to konkrétne."
„Chcem povedať, že človek pre starú pýchu alebo staré podnecovanie trojnásobnej zmyselnosti chce pozmeniť priamočiare slová a urobí z nich niečo, čo utláča veriacich, zatiaľ čo pre tých, ktorí ich pozmenili, sú iba hromadou fráz, ktoré... sú ponechané pre iných."
„Ale, Učiteľ! Naši rabíni..."
„Toto je obvinenie!"
„Nesklam našu túžbu byť ti prospešní...!"
„Ech! Majú pravdu, keď hovoria, že si rebelant!"
„Ticho! Ježiš je môj hosť. Nech hovorí slobodne."
„Naši rabíni začínali svoju námahu so svätým cieľom, aby uľahčili uplatňovanie Zákona. Sám Boh začal túto školu, keď k slovám Desiatich prikázaní pripojil podrobnejšie vysvetlenia. To preto, aby sa človek nevyhováral, že nepochopil. Preto je svätá práca týchto učiteľov, ktorí chlieb daný Bohom lámu na kúsky pre duše Božích detí. Ale je svätá, len ak sleduje spravodlivý cieľ. A to vždy nebolo. A teraz je to menej než kedykoľvek predtým. Ale prečo chcete, aby som hovoril, vy, ktorí sa urážate, keď vám vymenúvam chyby mocných?"
„Chyby! Chyby! Máme len chyby?"
„Ja by som chcel, aby ste mali len zásluhy!"
„Ale nemáme ich. Toto si myslíš a tvoje oči to vravia.
10
„Ježiš, človek si nerobí priateľov z mocných tým, že ich kritizuje. Ty nebudeš kraľovať. Nepoznáš umenie vládnuť."
„Ja nechcem vládnuť podľa vašich predstáv a nežobrem o priateľstvá. Ja chcem lásku. Ale čestnú a svätú. Lásku, ktorá by sa šírila odo mňa k tým, ktorých milujem, a ktorá by sa prejavila voči chudobným uplatňovaním toho, čo kážem, aby sa uplatňovalo - milosrdenstvom."
„Ja, odkedy som ťa počul, už nepožičiavam na úžeru," povie jeden.
„A Boh ti to vynahradí."
„Pán je mi svedkom, že som už viac nebil sluhov, ktorí by si zaslúžili byť zbičovaní, odkedy mi povedali jedno tvoje podobenstvo," povie ďalší.
„A ja? Viac než desať meríc jačmeňa som nechal na poliach pre chudobných!" povie iný.
Farizeji sa vznešene chvália.
Izmael neprehovoril. Ježiš ho vyzve: „A ty, Izmael?"
„Ó! Ja! Ja som vždy preukazoval milosrdenstvo. Musím len pokračovať tak, ako som vždy robil."
„Dobré pre teba! Ak je to naozaj tak, si muž, ktorý nepozná výčitky svedomia."
„Ó, naozaj nie!"
Ježiš ho prebodáva svojimi zafírovými očami.
11 Eleazar sa mu dotkne ramena: „Učiteľ, vypočuj ma. Chcem ti predložiť zvláštny prípad. Nedávno som kúpil majetok od jedného nešťastníka, ktorý vyšiel na mizinu pre jednu ženu. Predal mi ho, ale nepovedal mi, že na ňom je i stará slúžka, jeho dojka, teraz slepá a sčasti slabomyseľná. Predajca ju nechce. Ani ja... by som ju nechcel. Ale vyhodiť ju na cestu... Čo by si urobil ty, Učiteľ?"
„A ty by si čo urobil, keby si mal poradiť niekomu inému?"
„Povedal by som: ,Nechaj si ju. Kúsok chleba ťa nezničí.‘“
„A prečo by si povedal takto?"
„Nuž...! Lebo si myslím, že ja by som urobil takto a chcel by som, aby aj mne tak urobili..."
„Si veľmi blízko spravodlivosti, Eleazar. Konaj tak, ako by si poradil, a Boh Jakubov bude vždy s tebou."
„Vďaka, Učiteľ."
Ostatní si medzi sebou šepkajú.
„O čom si šepkáte?" opýta sa Ježiš. „Nepovedal som to správne? A Eleazar nehovoril správne? Izmael, obráň svojich hostí, ty, ktorý vždy konáš milosrdne."
„Učiteľ, ty hovoríš dobre, ale. . . keby tak človek vždy robil. . . ! Stal by sa obeťou ostatných ľudí."
„A podľa teba je lepšie, že druhí ľudia sú našimi obeťami, však?"
„To nehovorím. Ale sú také prípady..."
„Zákon hovorí, že máme byť milosrdní... "
„Áno, voči chudobnému bratovi, voči cudzincovi, pútnikovi, vdove a sirote. Ale táto starena, ktorá sa ocitla v Eleazarovom vlastníctve, nie je jeho sestra, ani pútnička, cudzinka, sirota ani vdova. Pre neho nie je nič. Nič viac a nič menej než starý kus nábytku, nie jeho, ale ktorý zabudol jeho pôvodný majiteľ na predanom majetku. A preto by ju Eleazar mohol aj vyhodiť, bez akýchkoľvek zábran. Napokon vinu na smrti stareny by nemal on. Ale jej pravý pán..."
„....ktorý si ju už nemôže držať, lebo aj on je chudobný, a preto ani on nemá záväzky. Takže ak žena zomrie od hladu, je to jej vina. Nie je to tak?”
„Tak, Učiteľ. To je údel tých, z ktorých. . . už nie je úžitok. Chorí, starí, nevládni, sú odsúdení na biedu, žobranie. A smrť je pre nich najlepšia vec... Tak je to, odkedy je svet svetom, a tak to aj bude..."
12 „Ježiš, zmiluj sa nado mnou!" Bedákanie vojde cez zavreté okná, lebo sieň je zavretá a lustre rozsvietené. Azda kvôli chladu.
„Kto ma volá?"
„Nejaký dotieravec. Nechám ho vyhodiť. Alebo nejaký žobrák. Prikážem mu dať kus chleba."
„Ježišu, som chorý. Zachráň ma!"
„Povedal som. Nejaký dotieravec. Potrestám sluhov, že ho nechali vojsť." A Izmael vstáva.
Ale Ježiš, mladší aspoň o dvadsať rokov a vyšší o celú hlavu, ho donúti opäť si sadnúť, položí mu ruku na plece a prikáže: „Zostaň, Izmael. Chcem vidieť toho, kto ma hľadá. Nechajte ho vstúpiť."
Vchádza muž s čiernymi vlasmi. Môže mať okolo štyridsať rokov. Ale je opuchnutý ako sud a žltý ako citrón, s polootvorenými fialovými perami na dychčiacich ústach. Sprevádza ho žena z prvej časti videnia. Muž prichádza dopredu s námahou pre chorobu a zo strachu. Vidí, ako naňho zazerajú!
Ale Ježiš vstane z miesta, podíde k nešťastnému mužovi, vezme ho za ruku a privedie do stredu siene, do prázdneho priestoru medzi stoly upravené do tvaru U. Presne pod luster
„Čo chceš odo mňa?"
„Učiteľ toľko som ťa hľadal... už dávno. .. Nič nechcem, len zdravie... pre svoje deti a ženu... Ty môžeš všetko... , vidíš, v akom stave som..."
„A veríš, že ťa môžem uzdraviť?"
„Že či verím... ! Každý krok ma bolí... ! Každý otras je pre mňa utrpením... a predsa som prešiel toľký kus cesty a hľadal som ťa... A potom som išiel za tebou aj vozom... Ale nikdy som ťa nezastihol... Že či verím...! Som prekvapený, že ešte nie som uzdravený, odkedy moja ruka spočinula v tvojej, lebo všetko na tebe je sväté, ó, Boží Svätý!"
Úbožiak fučí od námahy z toľkého rozprávania ako kováčsky mech. Manželka hľadí na manžela a Ježiša a plače.
13 Ježiš pozerá na nich a usmieva sa. Potom sa obráti a spýta sa: „Ty, starý zákonník (hovorí k roztrasenému starcovi, ktorý hovoril prvý), odpovedz mi: Slobodno v sobotu uzdravovať?"
„V sobotu nie je dovolené robiť nijakú prácu."
„Ani zachrániť človeka zo zúfalstva? To nie je telesná práca."
„Sobota je zasvätená Pánovi."
„Čo môže byť hodnejšie zasväteného dňa, než priviesť ďalšieho Božieho syna k tomu, aby povedal Otcovi: ,Milujem ťa a chválim ťa, lebo si ma uzdravil‘ ?!"
„Má tak robiť, aj keď je nešťastný."
„Chananiáš,
*
vieš, že teraz horí tvoj najkrajší les a celý svah Hermonu žiari purpurovým ohňom?"
Starec vyskočí, akoby ho poštípala osa: „Učiteľ, hovoríš to naozaj alebo žartuješ?"
„Hovorím pravdu. Ja vidím a viem to."
„Ó, ja úbohý! Môj najkrajší les! Tisíce šeklov zmenených na popol! Prekliatie! Nech sú prekliate psy, ktoré založili oheň! Nech sa ich útroby spália ako moje drevo." Starec je zúfalý.
„A to je len les, Chananiáš, a ty nariekaš! Prečo nechváliš Pána v tomto nešťastí? Ten stráca nie drevo, ktoré znova narastie, ale vlastný život a chlieb pre deti, a mal by vzdávať chvály, ktoré ty nevzdávaš. Teda, zákonník, nie je mi dovolené uzdraviť ho v sobotu?"
„Buď prekliaty ty, on i sobota! Mám iné na starosti..." a strčí do Ježiša, ktorý mu položil ruku na plece, zúrivo vyjde a počuť, ako zakričí vysileným hlasom na svoj koč.
„A teraz?" povie Ježiš a pozerá dookola na ostatných. „Teraz mi vy povedzte. Je dovolené alebo nie?"
Nijaká odpoveď. Eleazar skloní hlavu, keď prv pootvoril pery, ktoré však hneď zatvorí, šokovaný mrazivou atmosférou, ktorá nastala v sieni.
„Dobre, budem hovoriť ja," povie Ježiš. A jeho vzhľad je vznešený a hlas burácajúci ako vždy, keď ide vykonať zázrak. „Budem hovoriť ja. Hovorím: Muž, nech sa ti stane podľa tvojej viery. Si uzdravený. Chváľ Večného. Choď v pokoji."
* V originálnom rukopise MV uvádza túto poznámku: Meno Chananiáš som raz napísala s „h“ a raz bez neho. Ale vyslovujú ho akosi nadýchnuto a kĺzavo, ako Schia alebo Hh alebo tvrdé Skia, a ja ozaj neviem, ako to mám presne napísať. (V slovenčine uvádzame jednotne Chananiáš — pozn. prekl.).
Muž zostane zarazený. Možno si myslel, že razom bude štíhly ako kedysi. A zdá sa mu, že nie je uzdravený. No ktovie, čo pocíti..... Vykríkne od radosti a hodí sa Ježišovi k nohám a bozkáva mu ich.
„Choď, choď! Buď vždy dobrý. Zbohom!"
Muž vychádza nasledovaný manželkou, ktorá je až do ostatku obrátená a zdraví Ježiša.
14 „Ale, Učiteľ... V mojom dome... v sobotu..."
„Ty to neschvaľuješ? Ja viem. A preto som prišiel. Ty si priateľ? Nie. Si môj nepriateľ. Nie si úprimný ku mne ani k Bohu."
„Urážaš ma teraz?"
„Nie. Hovorím pravdu. Ty si povedal, že Eleazar nie je povinný postarať sa o tú starú ženu, lebo nie je v jeho vlastníctve. Ale ty si mal dve siroty vo svojom vlastníctve.
* Teda Mária a Matej, s ktorými sme sa stretli v (5) 298.2/6 a 299.2/8.*
Boli to deti dvoch tvojich verných sluhov, ktorí zomreli pri práci pre teba. Jeden s kosou v ruke, druhú zabila príliš veľká námaha, lebo ti musela slúžiť — ako si od nej vyžadoval, aby si si ju ponechal — za seba a za svojho muža. Povedal si jej: ,Urobil som zmluvu na prácu pre dve osoby a ak tu chceš zostať, musíš pracovať za seba i za svojho mŕtveho muža.' A ona tak pracovala a zomrela aj s počatým dieťaťom. Lebo tá žena bola matkou. A nemal si s ňou ani také zľutovanie, aké má človek so zvieraťom, ktoré ide rodiť. Kde sú teraz tie dve deti?"
„Neviem. .. Jedného dňa zmizli."
„Teraz neklam. Stačilo, že si bol krutý. Netreba pridávať klamstvo, aby Boh znenávidel tvoje soboty, aj keď sú bez otrockej práce. Kde sú tie deti?“
„Neviem to. Už neviem, ver mi."
„Ja to viem. Našiel som ich jedného novembrového večera v tme, v daždi, v chlade. Našiel som ich pri jednom dome vyhladované a trasúce sa ako dva psíky, ktoré hľadali kúsok chleba... Preklínané a vyhnané tým, kto má vnútrajšok horší ako skutočný pes. Lebo pes by mal súcit s týmito dvoma sirotami. Ale ty a ten muž ste ho nemali. Pravda, už ti neslúžili ich rodičia? Zomreli. Mŕtvi môžu len plakať v hroboch, keď počujú vzlykanie svojich nešťastných detí, ktoré ostatní zanedbávajú. Mŕtvi však svojím duchom nesú svoje slzy a slzy svojich sirôt Bohu a vravia: ,Pane, ty sa pomsti za nás, pretože svet nás utláča, keď nás už nemôže vykorisťovať.' Tie dve maličké deti ti ešte neslúžili, však?
Azda dievčatko ti mohlo poslúžiť zbieraním klasov... A ty si ich vyhnal a uprel si im aj to málo majetku, ktorý im ostal po otcovi a matke. Mohli umrieť od hladu a chladu ako dva psy na ceste. Mohli žiť a stať sa jeden zlodejom a druhá prostitútkou. Lebo hlad vedie k hriechu. Ale čo tebe na tom záležalo?
Pred chvíľou si citoval Zákon na podporu svojich teórií. Nuž a nehovorí Zákon: ,Vdove a sirote nebudete krivdiť! Ak im budeš krivdiť a oni budú volať ku mne, ja isto vypočujem ich volanie, vzbĺkne môj hnev a pobijem vás mečom. Potom budú vaše ženy vdovami a vaše deti sirotami.'? Nehovorí tak Zákon? Tak prečo ho nezachovávaš? Ty ma obraňuješ pred druhými? A prečo teda nebrániš moje učenie v sebe samom? Ty chceš byť mojím priateľom? A potom prečo robíš opak toho, čo hovorím? Jeden z vás beží celý bez dychu, trhajúc si vlasy pre skazu svojho lesa. Ale netrhá si ich pre skazu svojho srdca! A ty načo čakáš, aby si tak urobil?
15 Prečo sa chcete vždy považovať za dokonalých, vy, ktorých osud vyzdvihol tak vysoko? A keby ste aj v niečom boli, prečo sa neusilujete byť dokonalí vo všetkom? Prečo ma nenávidíte za to, že vám odkrývam rany? Ja som lekár vašich duší. Môže lekár uzdraviť ranu, ak ju neotvorí a nevyčistí? Neviete, že mnohí — a tá žena, čo práve vyšla, je jedna z nich — si zaslúžia prvé miesto na Božej hostine, hoci zdanlivo vyzerajú biedne? Nie vonkajší vzhľad, ale srdce a duch sú rozhodujúce. Boh vás vidí z výšky svojho trónu. A súdi vás. Koľkých vidí, že sú lepší než vy! Preto počúvajte. Spravidla vždy konajte takto: Ak vás pozvú na svadobnú hostinu, vyberte si vždy posledné miesto. Dostane sa vám dvojnásobná pocta, keď vám pán domu povie: ,Priateľu, postúp vyššie.' Pocta za zásluhy a pocta za pokoru. Kým... Smutná hodina pre pyšného, lebo bude zahanbený, keď počuje, ako mu povedia: ,Choď tam, dozadu, lebo je tu niekto väčší než ty.' A to isté robte aj na tajomnej hostine vášho ducha na svadbe s Bohom. Kto sa ponižuje, bude povýšený, a kto sa povyšuje, bude ponížený.
16 Izmael, nemaj ma v nenávisti za to, že ťa liečim. Ja ťa nemám v nenávisti. Prišiel som, aby som ťa uzdravil. Si viac chorý než tamten muž. Pozval si ma, aby si poctil seba samého a zadosťučinil priateľom. Často pozývaš, ale z pýchy a pre potešenie. Nerob to. Nepozývaj bohatých, príbuzných a priateľov. Ale otvor dom, otvor srdce chudobným, žobrákom, mrzákom, chromým, sirotám a vdovám. Ako odplatu ti dajú len požehnanie. Ale Boh ti ho zmení na dobrodenie. A na konci... Ó, na konci, aký blažený osud pre všetkých milosrdných, ktorých odmení Boh pri vzkriesení mŕtvych! Beda tým, ktorí sa ukájajú len nádejou zo zisku a potom si zatvárajú srdce pred bratom, ktorý už nemôže slúžiť. Beda im! Ja sa pomstím za opustených."
„Učiteľ... ja... ja ťa chcem potešiť. Ujmem sa znova tých detí."
„Nie."
„Prečo?“
„lzmael....?....!“
Izmael sklopí hlavu. Chce predstierať pokorného. Ale je to zmija, ktorej vytlačili jed a neuhryzne, lebo vie, že nemá svoj jed, avšak počká, až bude môcť uhryznúť...
17 Eleazar sa usiluje opäť nastoliť pokoj a povie: „BlahoslavenÍ tí, ktorí budú na hostine s Bohom, vo svojom duchu a vo večnom kráľovstve. Ale ver mi, Učiteľ. Niekedy je to život, ktorý nám vytvára prekážky. Funkcie... starosti..."
Ježiš tu povie podobenstvo
* Podobenstvo MV neopisuje, ale na strojopisnej kópii uvádza Lk 14,16 - 24.*
o svadobnej hostine a ukončí: „Funkcie... starosti... si povedal. To je pravda. Ale preto som ti povedal na začiatku tejto hostiny, že moje kráľovstvo sa dobýja víťazstvami nad sebou samými, a nie víťazstvami zbraní na bojovom poli. Miesto na veľkej Večeri je pre všetkých pokorných srdcom, ktorí budú veľkí svojou vernou láskou, čo nepozerá na obety a prekonáva všetky prekážky, aby prišla ku mne. Aj hodina stačí na premenu srdca. Len aby to srdce chcelo. A stačí jedno slovo. Ja som vám ich povedal veľa. Pozerám sa... V jednom srdci sa rodí svätý strom. V ostatných sú tŕne pre mňa a v tŕňoch sú jedovaté hady a škorpióny. Na tom nezáleží. Ja idem po svojej priamej ceste. Kto ma miluje, nech ma nasleduje. Ja prechádzam a pozývam. Spravodliví nech prídu ku mne. Prechádzam a učím. Tí, čo hľadajú spravodlivosť, nech pristúpia k Prameňu. Pokiaľ ide o ostatných... Ostatných bude súdiť svätý Otec. Izmael, pozdravujem ťa. Nemaj ma v nenávisti. Rozjímaj. A pochopíš, že som bol prísny z lásky, nie z nenávisti. Pokoj tomuto domu a jeho obyvateľom, pokoj všetkým, ak si ho zaslúžite."