Svätý ...F R A N T I Š E K ...S A L E Z S K Ý - biskup,učiteľ Cirkvi -sviatok 24.január
František mal prudkú povahu so silným hnevom,čo by nikto neuhádol...ale dokázal roky krotiť svoj hnev, až sa z neho stal láskavý,trpezlivý a milujúci človek.Svojou láskou a miernosťou dokázal obrátiť surového nepriateľa,ktorý mu blížil,ale jeho láskavosť porazila nepriateľa,že nakoniec ľutoval a obrátil sa.
František sa stal kňazom i biskupom,ale musel bojovať proti bludárom-kalvínom...Ján Kalvín hlásal,že Boh už vopred určil pre každého...kto bude spasený a kto zatratený...a to už nie je možné zmeniť žiadnym úsilím samotného človeka,pokánim...teda slobodná ľudská vôľa je obmedzená,lebo ešte pred svojím narodením je už človek Bohom určený jeden pre nebo a druhý pre peklo...a tak to aj dopadne...Učenie o Predestináciii-predurčení...
František učil a kázal,že hriešny človek sa môže zmeniť a obrátiť aj vlastnou snahou- pokáním za účasti milosti božej...
Napísal aj najslávnejšiu duchovnú knihu...ako sa dostať k dokonalosti ...Filotheu...ktorá bola preložená do všetkých civilizovaných jazykov...a ostáva aj po 500 rokoch neprekonateľnou v duchovnom pokroku a ceste k spáse...
Z učenia o láske,miernosti a trpezlivosti sv.Františka čerpal i o 300 rokov sv.Don Bosco ...a prebral zásady Františka do svojej rehole Saleziánov...Na základe hlbokého poznania duchovnosti pre človeka a duchovného bohatstva v jeho knihách mu cirkev udelila i najvyšší titul -Učiteľ cirkvi...
Kto naozaj hľadá cestu k svojej spáse...nájde ju aj v diele a živote sv.Františka zo starého hradu Sales...
Každému sa odporúča jeho duchovná kniha Filothea...je v článku aj link na stiahnutie zdarma...Človeka nenaplní politika,veda,šport,či zháňanie peňazí a majetkov,podnikanie,ani tituly,sláva,kariéra,vysoké postavenie,ani falošné pochlebovania sveta...ale LEN a LEN nasledovanie života chudobného Tesára z Nazaretu v evanjeliách,skutkoch apoštolov a listov...ako i v životnom veľdiele Filothea sv.Františka...tam môže nájsť človek zmysel,podstatu svojho bytia,hlbokú vnútornú radosť a pokoj,ktorý sa ani nebojí konca života a smrti,lebo pevne vie,že za tým temným prahom neúprosnej smrti ...svieti večný ŽIVOT...
Článok je obsiahly...ale kto si prečíta viac ako len názov...nájde skrytý poklad...ktorý nám ponúka vo svojom živote a diele sv.František z horského stredovekého hradu Sales...
Na lyžičku medu sa chytí viac múch...než na sud octu...
Svätý František Saleský bol katolícky teológ, spisovateľ, mystik, biskup a učiteľ cirkvi. Jeho spisy o duchovnom živote patria ku klasike francúzskej mystiky i literatúry 17. storočia a mali veľký vplyv na katolícku spiritualitu novej doby. Jeho sviatok sa slávi 24. januára.
Dátum a miesto narodenia: 21. augusta 1567, Château de Sales
Dátum úmrtia: 28. decembra 1622, Lyon, Francúzsko
Miesto posledného odpočinku: Basilique de la Visitation, Annecy, Francúzsko
Rodičia: Françoise de Sionnz, François de Sales
Sviatok: 24. január
Svätý František Saleský (* 21. august 1567, zámok Sales pri Annecy – † 28. december 1622, Lyon) bol katolícky teológ, spisovateľ, mystik, biskup a učiteľ cirkvi. Jeho spisy o duchovnom živote (Návod ku zbožnému životu alebo Filotea; Duchovné rozhovory; Traktát o Božej láske alebo Teotimus) patria ku klasike francúzskej mystiky i literatúry 17. storočia a mali veľký vplyv na katolícku spiritualitu novej doby. Jeho sviatok sa slávi 24. januára.
Narodil sa ako najstarší z dvanástich detí v savojskej šľachtickej rodine, študoval v Annecy a od roku 1578 v Paríži, kde sa stretol s učením Jána Kalvína o predestinácii, ktoré ho silne ovplyvnilo. Vzal ho s takou vážnosťou, že pochyboval o svojom živote a dostal sa do hlbokej osobnej krízy. Roku 1587 pri modlitbe náhle pochopil, že Boh je láska a že teda čokoľvek sa s ním v živote stane, bude to pre jeho dobro. V rokoch 1588 – 1592 vyštudoval právo v talianskej Padove, ale proti vôli svojho otca sa rozhodol stať kňazom. Roku 1593 bol vysvätený a stal sa prepoštom v Annecy. Na základe vlastného zážitku sa snažil presviedčať kalvínov v Savojsku, aby sa vrátili ku katolíckej viere, ale pretože účasť na jeho kázňach sa niekde prísne trestala, začal používať tlačené letáky a písal si s mnohými ľuďmi; počas života napísal viac ako 20 tisíc listov.
Z poverenia svojho biskupa odišiel roku 1598 do Ríma. Jeho kázne v Paríži roku 1601 urobili veľký dojem a 15. júla 1602 bol vymenovaný za biskupa koadjútora ženevského, no Claude de Granier, ženevský biskup, zomrel skôr (17. septembra), ako bol František vysvätený za biskupa, čiže František mohol rovno po biskupskej vysviacke 8. decembra 1602 obsadiť úrad biskupa Ženevy. Vzhľadom na prenasledovanie katolíkov v Ženeve však musel sídliť v Annecy. Pôsobil nielen duchovnou hĺbkou, ale i neobyčajnou láskavosťou a optimizmom. Roku 1604 sa stretol s ovdovenou Janou Františkou de Chantal, ktorá s jeho pomocou založila rehoľu Navštívenia Panny Márie, rozšírenú hlavne vo Francúzsku. Roku 1609 vyšiel jeho „Návod ku zbožnému životu“ (Filotea) a roku 1616 jeho hlavné teologické dielo, „Traktát o Božej láske“ (Teotimus), ktoré dodnes patrí medzi klasické diela francúzskej duchovnej literatúry a boli preložené do mnohých jazykov. V rokoch 1618 – 1619 opäť žil v Paríži, kde sa stretol s rehoľníčkami v Port-Royal a so sv. Vicentom de Paul a pokúsil sa kardinála Richelieu odhovoriť od rozhodnutia vstúpiť do politiky. František mal v tej dobe už podlomené zdravie a chcel sa stiahnuť do samoty, roku 1622 však musel sprevádzať savojského vojvodu k francúzskemu kráľovi do Avignonu a na spiatočnej ceste v Lyone zomrel. Je pochovaný v kláštornom kostole v Annecy.
„
Pravá láska nepozná žiadnu metódu.
“
„
Naša dokonalosť spočíva z veľkej časti v tom, ako dokážeme navzájom znášať svoje nedokonalosti.
“
Vplyv a význam
Vo svojich spisoch a takmer 3000 kázňach kládol František dôraz na spojenie kresťanskej zbožnosti s praktickým každodenným životom kresťana, s bežným zamestnaním a rodinnými povinnosťami. Remeselník nemôže žiť ako mních, ale vo stvorenom Božom svete má „každý prinášať plody podľa svojho druhu“ (Gn 1,11). Spiritualita Františka Saleského mala veľký vplyv na duchovný život, najmä vo Francúzsku, Švajčiarsku a v Nemecku, i na mnohé rehoľné spoločenstvá, hlavne ženské. Podľa neho nazval Don Bosco svoje spoločenstvo na pomoc a výchovu chudobných detí (saleziáni).
Jeho významným dielom je Filotea (Návod ku zbožnému životu).
František Saleský bol vyhlásený za blahoslaveného roku 1661, za svätého 1665 a za Učiteľa cirkvi roku 1877. Jeho sviatok sa slávi v rímskokatolíckej aj anglikánskej cirkvi 24. januára.
Sv. František Saleský (1567 – 1622)
Sviatok: 24. januára
Svätý František Saleský (1567 – 1622), pastier plný horlivosti a učiteľ lásky, inšpiroval dona Bosca svojím optimistickým humanizmom a totálnou pastoračnou obetou v starostlivosti o duše. V roku 1854 vyhlásil: „Panna Mária chce, aby sme založili kongregáciu. Rozhodol som sa, že sa budeme volať saleziáni. Uchýlime sa pod ochranu svätého Františka Saleského a budeme mať účasť na jeho nekonečnej láskavosti.“ V roku 1854 don Bosco dal prvej skupinke 17 mladých, ktorí túžili nasledovať jeho kroky v práci s mládežou, názov Nábožná spoločnosť svätého Františka Saleského.
Na ikonografii je zobrazený sám alebo so sv. Janou Františkou de Chantal. Vedľa svätca často vidíme srdce ovinuté tŕním.
František Saleský, biskup, učiteľ Cirkvi
Svätý
Sviatok: 24. január
* 21.8.1567 Sales, Savojsko
† 28. január 1622 Lyon, Francúzsko
Význam mena: slobodný (zast. nem.) alebo malý Francúz (francesco – z tal.)
Emblém: biskupský pastorál (berla)
Narodil sa 21.8.1567 v Sales v Savojsku ako potomok šľachtického rodu. Od šiestich rokov chodil do školy v La Roche, kde sa začal učiť okrem francúzštiny i latinský jazyk. V pätnástich odišiel študovať filozofiu a právo do Paríža. Ďalším jeho jazykom sa stala gréčtina a obľúbeným predmetom rétorika. Jazdil na koni a cvičil sa v šerme. Jeho duchovnú formáciu pozitívne ovplyvnili jezuiti v Clermont. V dobe štúdií vo veku 19-tich rokov prešiel krízou viery, na ktorej sa podieľalo Kalvínovo učenie o predurčení. Domnieval sa, že sa nevyhne zatrateniu a že nebude môcť na večnosti milovať Boha. Rozhodol sa preto zo všetkých síl milovať Boha aspoň na zemi. Svojmu predsavzatiu ostal verný. Počas šiestich týždňov k najčastejším modlitbám, ktoré mu z krízy pomohli, patrilo: „Bože, obetujem ti celé svoje srdce a keby sa stalo, že by som ťa nesmel milovať v nebi, chcem ťa milovať aspoň kým žijem.“ A druhá modlitba bola k Matke: „Rozpomeň sa najláskavejšia Panna Mária, veď nikdy som nepočul, že by si opustila toho, kto sa utiekal pod tvoju ochranu a prosil o tvoj príhovor…“ Neskôr v Chablais poznal ako Boh využil k dobrému i túto cestu. Po štúdiu v Paríži pokračoval v Padove, kde dosiahol titul doktor práv v 24 rokoch. V savojskom Chambéry sa stal členom senátu, ale kariéra ho nelákala, túžil po kňazstve. Dlho tajil túto túžbu, až kým si nebol celkom istý, že je to naozaj Božia vôľa. Stalo sa to počas jazdy na koni. Keď trikrát spadol z koňa, vždy mu vypadla aj pošva s mečom na zem v tvare kríža.
Vzhľadom na jeho už skôr získané teologické znalosti prebehla jeho príprava na kňazstvo tak rýchlo, že už 18.12.1593 prijal kňazské svätenie. Bolo to v období reformácie a František sa rozhodol urobiť expedíciu na územie kalvínov s cieľom obrátiť 60000 kalvínov späť ku katolíkom. Expedícia pozostávala iba z Františka a jeho bratranca. Františkov otec odmietol podporiť svojho syna v jeho ceste a diecéza tiež nemala prostriedky na podporu. Tri roky trvala táto ich cesta v kalvínskom kraji Chablais južne od ženevského jazera, kde sa dvere pred nimi zatvárali a odprevádzali ich skalami. V zime s omrznutými nohami zanechávali krvavé stopy v snehu, spávali v senníkoch, občas i na stromoch, aby sa ochránili pred vlkmi. Po troch rokoch ho bratranec opustil a nechal ho samého, neobrátili ani jedného kalvína. František však s neobyčajným pokojom pokračoval. Nikto ho nepočúval, nikto mu neotváral dvere. František sa dal do písania letákov a príťažlivým štýlom sa snažil postupovať čo najzmierlivejšie. Letáky pripevňoval na domy. Niektorí kalvíni boli už rozhodnutí ho zabiť, lenže pri stretnutí s ním ich odzbrojovala jeho láska. František pomaly začal získavať srdcia svojich odporcov. V roku 1603 už v hlásení do Ríma oznamoval návrat 25 000 inovercov.
Žil skromne a jednoducho i ako biskup. Svoje príjmy považoval za majetok chudobných. Všade kázal, udeľoval sviatosti, navštevoval chorých, podporoval chudobných, kam prišiel šíril pokoj a lásku. Dával nielen cenné rady, ale podľa potreby napomínal, tešil, zmieroval rozbroje. Počúval kňazov i veriacich a pomáhal im riešiť ich problémy. Počas troch rokov vykonal vizitáciu svojich 450-tich farností vrátane tých ťažko dostupných v horách. Pôstne kázne vykonával na rôznych miestach svojej diecézy.
V roku 1604 urobil jeden zo svojich najdôležitejších krokov vo svojom živote smerom k svätosti a mystickej jednote s Bohom. V Dijone si všimol vdovu, ako sústredene počúva jeho kázeň. Túto ženu už videl vo svojom sne. Bola to Jana de Chantal, ktorá žiadala od neho duchovné vedenie. Práve táto jeho snaha pomôcť jej, viedla aj jeho samého k nastúpeniu mystického života. Výsledkom trojročnej spoločnej práce bolo spoločné založenie nového rádu Navštívenia Panny Márie, nazvaného tiež po ňom Saleziánkami. Založili ho v r. 1610 v Annecy a pápežsky bol schválený v r. 1618. Okrem toho niektoré zrušené kláštory obnovil. Docielil tiež vrátenie cirkevného majetku.
K druhým bol dokonalo láskavý a ohľaduplný, sám ku sebe prísny, pretože láska k Bohu a k ľuďom mala u neho vždy prednosť. Z lásky zomrel vyčerpaním už v 55-tich rokoch v Lyone 28. decembra 1622. Pochovali ho v Annecy, no jeho srdce si ponechali ako relikviu v Lyone. Dnes odpočíva vedľa pozostatkov sv. Jany de Chantal v chráme Navštívenia v Annecy. Kanonizovaný bol roku 1665 a v r. 1877 bol Piom IX. vyhlásený za učiteľa cirkvi.
„Bože, obetujem ti celé svoje srdce a keby sa stalo, že by som ťa nesmel milovať v nebi, chcem ťa milovať aspoň kým žijem.“
Sv. František Saleský, biskup.
Sv. František Saleský bol vzorom najvrúcnejšej lásky k Bohu i ľuďom, a jako sám nasledovať chcel vo všetkom lásku Spasiteľovu, tak aj iných učil tomuto slovom, písmom a predovšetkým skutkami. Asi tri míle od mesta Annecy ležal zámok Sales, sídlo grófov Saleských. V tomto zámku narodil sa František 21. augusta roku 1567. V peknom, ale slabom tele dieťaťa vyvinula sa pekná a silná duša.
Otec jeho, František gróf zo Salesu, z počiatku sám ho vyučoval a hľadel v srdci syna svojho vzbudiť city ku všetkému, čo veľké a pekné; pobožná matka, Františka zo Sionas, vychovávala ho ale v bázni Božej, modlievala sa s ním, vodievala ho so sebou do kostola, brala ho so sebou k chudobným a nemocným, aby vzbudila v ňom lásku ku bližným.
Od ôsmeho roku bol v kolegiume (verejnej škole) v meste Annecy a od roku dvanásteho do osemnásteho v hlavných školách mesta Parížu, aby sa tam vycvičil vo vysokých vedách. V učení, v ktorom s najväčšou usilovnosťou pokračoval, nikdy nezapomenul na modlitbu. Jako dieťa, plný dôvery, oddal sa do materinských rukú Matky Božej, a aby sa jej zaľúbil a nevinnosť svoju zachoval, pred obrazom jej sľubom k večnej čistote sa zaviazal.
Od tej doby každý deň modlieval sa k pocte milostnej Matky svojej sv. Ruženec, ktorú pobožnosť nikdy po celý život svoj ani pri najpotrebnejších zamestnaniach vykonať nezabudolk. Preto tiež ale vždy na tele i na duši nepoškvrneným zostal i vtedy, keď k hriechu najviac vábený a ponúkaný bol.
Nevyzkúmateľná však rada božská iné ustanovila: František sa zotavil navzdor tomu, že lekári vzdali sa nádeje naň, a dokonav svoje štúdia, vrátil sa domov k svojej rodine. Mladý gróf, prijdúc domov, bol pýchou a radosťou svojich rodičov; oči jejich s úľubou spočívali na jeho pôvabnej postave a srdcia ich unášali sa blaženou nádejou. Z krásnych šľachtických dcér vyvolili mu najkrajšiu za nevestu.
K tejto žiadosti svojich rodičov vyhovieť nemohol, vstúpil predsa do štátnej služby, poneváč úmysel svoj, že stane sa kňazom, rodičom svojim vyzradiť nechcel, aby ich nezarmútil a nádeje ich zrazu nezmaril. Časom zveril sa predsa svojmu príbuznému, Ludvikovi zo Salesu, kanonikovi Ženevskému, ktorý pre neho svojím vplyvom sprostredkoval prepoštstvo pri sídelnom chráme Ženevskom.
S vymenovacou listinou vstúpil František pred svojho otca a srdečne ho prosil o otcovské pozvolenie, tak že mu otec napokon so slzami v očiach povedal: «Synu môj, toto je prvá bolesť, ktorú si mi spôsobil; je-li to však vôľa Božia, iď a Učiň, jako sa Bohu ľúbi; buď šťastlivý ty, a skrze teba iní; toto je moja úprimná žiadosť.
František prijal na to posvätenie na kňazstvo v predpísaných lehotách a nastúpil roku 1593 uprázdnené miesto prepošta, plniac svoje povinnosti duchovné s horlivosťou kňaza dokonalého. Hlavne ležalo mu na srdci spasenie duší neučeného, chudobného ľudu a obrátenie bludárov. Chodil po dedinách a dvoroch; vchádzal do chalúp ľudí chudobných a vyučoval ich v náboženstve, podporujúc ich hojne almužnou.
Toto, jako tiež jeho veľká tichosť a prívetivosť, získaly mu srdcia všetkých, takže skoro okolo mesta Annecy, kde sa zdržoval, všetko sa zmenilo, a cnosť a náboženstvo všade kvitlo. S týmto však nebol ešte spokojný; najviac snažil sa blúdiacich k pravde obrátiť. Savojsko bolo vtedy bludami kacíra Kalvína naprosto nakazené. Vojvoda Savojský prosil knieža-biskupa Ženevského o horlivých kňazov k vykoreneniu bludného učenia v tejto zemi.
František sám sa uchádzal u biskupa o túto preťažkú úlohu. A neočakávaný bol prospech misie, ktorú tak dobrovoľne podujal. František, sprevádzaný príbuzným svojím Ludvikom Salesským, horlivým to kňazom, vydal sa na cestu do oných zemí, kde už od dávna nevideli kňaza katolíckeho, kde držali pápeža za antikrista, kde nebolo iného vídať, než zrúcané chrámy, zbúrané kláštory, polámané kríže a kde srdcia ľudu naplnené boli nenávisťou proti náboženstvu katolíckemu.
On však v poníženosti srdca svojeho modlil sa neustále k Bohu, aby ráčil udeliť požehnanie účinkovaniu jeho; a Všemohúci ho aj hojne požehnal, lebo behom štyroch rokov viac než 72 tisíc blúdiacich duší zpät priviedol do lona cirkve spasiteľnej. S pomocou Božou založil v tomto opustenom kraji viacej fár, poslal ta horlivých, dokonalých kňazov a vrátil sa nazad do mesta Annecy.
Na to za koadjútora (pomocníka) a nástupcu biskupa Ženevského vyvolený, po smrti biskupa Klaudia r. 1602 vo farskom kostole mestečka Tharnesu, v ktorom bol i pokrstený, za biskupa posvätený bol. Vo vysokej dôstojnosti tejto býval vždy ponížený a nad mieru láskavý ku každému, tak k bohatému jako i k chudobnému, lebo on v každom človekovi videl to, čo bol sám, človeka totiž na obraz Boží stvoreného.
Pri nadľudských prácach, jaké bol sv. František jako misionár a pozdejšie jako biskup v Ženeve ku cti a chvále Božej a k spaseniu duší podnikal; pri tak mnohých prenasledovaniach, nebezpečenstvách, potupách a ohováraniach, aké vystáť musel: vynikal nielen vrúcnou dôverou v Boha, lež zvlášte všetko prevyšujúcou tichosťou.
Istý šľachtic velice nenávidel svätého. Aby sa na ňom pomstil, rozširoval o ňom všelijaké pomluvy a zlomyseľné upodozrievania. Sv. biskup však zotrvával na všetko toto celkom spokojný a nejavil ani najmenšieho rozhorčenia. Nad tým ešte viacej rozhnevaný šľachtic tiahol po niekoľko nocí so psami, lesnými trúbami a poľovníkmi pred príbytok svätého, vystrájajúc tam hluk a lomoz.
On však riekol ím s najväčšou vľúdnosťou: «To neučiním, lebo by som tým vrhol šľachtica do záhuby, ja ho však chcem získať.» — Keď sa to šľachtic dozvedel, zahanbil sa veľmi. Niekoľko dní na to stretol sa svätý s týmto človekom v meste, prehovoril k nemu s najväčšou zdvorilosťou a prosiac ho o jeho priateľstvo, so všetkou srdečnosťou ho objímal.
Pri veľkej činnosti biskupského úradovania písal ešte knihy veľmi užitočné, v ktorých kresťanská dokonalosť v celej svojej kráse sa vypisuje. Svetoznáma je kniha jeho, ktorá má nápis: «Filothea, čili návod k zbožnému životu.» Knihou tou už tisíce a tisíce duší na cestu spasenia privedené boli.
Jeden z prítomných povedal mu, aby sa radšej so sv. Martinom modlil: «S radosťou umriem, o Pane! Nebojím sa však života, potrebný som ľudu tvojemu.» František ale odpovedal: «Nenie som ja Martin, lež sluha nehodný, ktorého ani Boh ani ľud nepotrebuje.» 28. decembra vydal krásnu dušu svoju Bohu v 56. roku veku svojho.
Telo jeho s najväčšou veľkoleposťou prenesené bolo dňa 29. januára do mesta Annecy, kde v hlavnom kláštore ženskej rehole «Navštívenia,» ktorú bol založil, pochované je.
Sv. František Salesský bol od prirodzenosti náklonný k hnevu; ale neustálym premáhaním sa to predsa tak ďaleko doviedol, že nikto nepočul z úst jeho slova hnevivého a netrpezlivého. Ak spozoroval, že sa v ňom hnev hýbe, prestal hneď hovoriť a čakal, pokiaľ hnev v ňom neutíchol. Bodaj by v tomto všetci ľudia nasledovali sv. biskupa! Hnev je náruživosť, ktorá najviacej škodí človeku, z ktorej pochádzajú mnohé a ťažké hriechy.
Vzdor tomu ale mnohí obhajujú svoje hriechy tým, že boli v hneve; vravia totiž: toto alebo ono urobil som v hneve; hnev mňa premohol a nemohol som si pomôcť. Takáto výhovorka neplatí nič pred Bohom. Čo by si povedal ty k tomu, keby ťa tvoj sused verejne hanil, tupil alebo na tele ti ublížil, potom ale tým sa vyhováral, že to všetko len v hneve urobil? Nemyslím.
Ako teda môžeš žiadať, aby Pán Boh spokojný bol s tebou? Drž sa v hneve jako sv. František. Cítiš, že sa hnev v tebe zdvíha, prestaň hovoriť, čakaj a rozmýšľaj nad tým, čo máš hovoriť. Netresci nikdy v hneve, lež čakaj, kým sa to v tebe utíši; potom až konaj, čo rozum kresťanský a zákon Boží dovoľuje. Túto radu dal nám už pred dávnymi časy sv. otec Augustín, praviac: «Keď sa hnev v tebe hýbe, premôž sa, nehovor a netresci.
Keď sa myseľ tvoja utíši, potom až hovor a tresci. Každý človek má byť múdry k počutiu, ale pomaly v slove a v hneve: lebo hnev človeka nečiní, čo pred Bohom spravodlivého je.»
Modlitba.
Popraj mi, o Bože! milosti, abych náruživosti svoje a predovšetkým náruživosť hnevu na úzde držal, jedine Teba miloval a jedine v Tebe svoj pokoj a blaženosť nalezal. Amen.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
FILOTEA sv. Františka Saleského patrí k najčítanejším dielam náboženskej literatúry na celom svete. Pomáha veriacim v ich náboženskom živote už štyri storočia.
Svätý František Saleský rozvrhol dielo do piatich častí:
1. duchovný život,
2. modlitba a sviatosti,
3. čnosti,
4. pokušenia a ťažkosti,
5. pr
avidelná duchovná obnova.
Franciscus de Sales
24. januára, pamiatka
Postavení:
biskup a učiteľ cirkvi
Úmrtí:
1622
Patron:
katolíckej tlače a spisovateľov, saleziánov, Ženevy, Annecy i Chambéry
Atribúty:
biskup, gloriola (svätožiara), kríž, srdce (býva prebodnuté ovinuté tŕním), písacie potreby s listom
ŽIVOTOPIS
Pochádza zo Savojska (Francúzsko). V Paríži študoval a prešiel krízou. Stal sa doktorom práv a potom kňazom. Potom bránil a šíril katolícku vieru v kraji Chablais, kde kalvinisti nenávideli všetko katolícke. Štyri roky pôsobil uprostred nepriateľov a dlho bez úspechu, nakoniec však obrátil 72 000 kalvinistov. R. 1602 bol zvolený za biskupa v Ženeve, vtedy kalvínskej. Láska k Bohu mu bola nástrojom, ktorým presvedčil svojich odporcov i prenasledovateľov. Napísal diela, ktoré sú zoradené medzi základnú náboženskú literatúru.
Kalvín učí dve predestinácie. Boh predurčil ľudí k večnej spáse aj k večnému zatrateniu – teda dvojité predurčenie a ani jedna skupina si to nezaslúžila. Nemajú slobodnú vôľu. Teda Kalvín má dvojitú predestináciu bez slobodnej vôle a zásluh.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
CELÚ TEOLÓGIU VIDEL V LÁSKE
Narodil sa na zámku Sales v Savojsku 21. 8. 1567 ako potomok vidieckeho šľachtického rodu. Od šiestich rokov chodil do školy v La Roche, kde sa začal učiť popri francúzštine aj latinčinu. V 15 rokoch šiel študovať filozofiu a právo do Paríža. Ďalším jeho jazykom sa stala gréčtina a obľúbeným predmetom rétorika (rečníctvo). Jazdil na koni a cvičil sa v šerme. Jeho duchovnú formáciu pozitívne ovplyvnili jezuiti v Clermonte. V čase štúdií vo veku 19 rokov prešiel krízou viery, na ktorej sa podieľalo Kalvínovo učenie o predurčení. Domnieval sa, že sa nevyhne zatrateniu a že nebude môcť na večnosti Boha milovať. Rozhodol sa preto zo všetkých síl milovať Boha aspoň na zemi. Svojmu predsavzatiu zostal verný. Počas šiestich týždňov k najčastejším modlitbám, ktoré mu z krízy pomohli, patrilo: "Bože, obetujem ti celé svoje srdce a keby sa stalo, že by som ťa nesmel milovať v nebi, chcem ťa milovať aspoň pokiaľ žijem." A druhá modlitba bola k Matke: "Rozpomeň sa najláskavejšia Panna Mária, že nikdy nebolo počúvané, aby si opustila toho, kto sa utekal pod tvoju ochranu a prosil o tvoj príhovor..." (- celá je na záver). Neskôr v Chablais spoznal, ako Boh využil na dobré aj túto cestu. Po štúdiu v Paríži pokračoval v Padove, kde dosiahol titul doktora práv v 24 rokoch. V savojskom Chambéry sa stal členom senátu, ale kariéra ho nelákala, túžil po kňazstve. Pre predtým získané teologické znalosti prebehla jeho príprava na kňazstvo tak rýchlo, že už 18. 12. 1593 prijal kňazské svätenie. Jeho cesta potom viedla do kalvínskeho kraja Chablais, ležiaceho južne od Ženevského jazera. Išlo o miesto, kde druhí neobstáli a kde následkom protestantskej reformácie mal spočiatku len 15 katolíkov. Kalvíni s ním odmietali diskutovať a tvrdými vyhrážkami ho chceli vyhnať. František sa dal do písania letákov príťažlivým štýlom a snažil sa postupovať čo najzmierlivejšie. Letáky pripevňoval na domy. Niektorí kalvíni boli už rozhodnutí ho zabiť, lenže pri stretnutí s ním ich odzbrojovala jeho láska. František pozvoľna začal získavať srdcia odporcov. K výraznej zmene došlo až po siedmich mesiacoch, ale v roku 1603 už v hlásení do Ríma oznamoval návrat 25-tisíc inovercov.
V roku 1599 bol Klementom VII. menovaný pomocným biskupom a po troch rokoch prevzal ženevské biskupstvo, ktorého sídlo pre neznášanlivosť kalvínov bolo v Annecy.
Žil jednoducho a skromne aj ako biskup. Svoje príjmy považoval za majetok chudobných. Všade kázal, udeľoval sviatosti, navštevoval chorých, podporoval chudobných, kam prišiel šíril pokoj a lásku. Dával nielen cenné rady, ale podľa potreby napomínal, tešil, uzmieroval rozbroje. Načúval kňazom i veriacim a pomáhal im riešiť ich problémy. Počas troch rokov vykonal vizitáciu svojich 450 farností vrátane tých v horách ťažšie dostupných. Pôstne kázanie konával na rôznych miestach svojej diecézy. Pri jednom z nich sa v Dijone stretol s Janou Františkou de Chantal (jej pamiatka 12. 8.). Výsledkom stretnutia bolo neskôr spoločné založenie nového poriadku Navštívenia Panny Márie, nazvaného aj po ňom Salesiánkami. Založili ho r. 1610 v Annecy ak pápežskému schváleniu došlo v r. 1618. Okrem toho biskup František niektoré zrušené kláštory obnovil. Docielil aj vrátenie cirkevného majetku.
Často zdôrazňoval vnútornú snahu o dokonalú lásku k Bohu ak blížnemu, ktorú mal na prvom mieste. Na otázku, ako sa tej láske naučiť, povedal: "Je to jednoduché. Ako sa učí dieťa pomaly chodiť, tak sa učíme milovať, keď sa jednoducho milovať pokúšame." Pre kňaza napísal inštrukcie ohľadom sviatosti pokánia (zmierenia) a kázania. Vydal smernice pre vyučovanie náboženstva. Jeho výučba bola jednoduchá, jasná, používal mnoho príkladov. Mal bohatú korešpondenciu, napísal na 6000 listov, ktoré sa neskôr stali základom knihy "Filotea," nazvanej tiež "Návod k zbožnému životu." (Kniha prvýkrát v slovenčine vyšla už v roku 1657 preložená jezuitmi.) Celé jeho literárne dielo predstavuje 26 zväzkov.
Osobnosť sv. Františka Saleského dokresľujú jeho výroky na tému zbožného života a vzťahov k druhým ľuďom: "Nechcem žiadnu zvláštnu, nepokojnú smutnú a mrzutú zbožnosť, ale miernu, vľúdnu, príjemnú a priateľskú; jednoducho slobodnú a veselú zbožnosť, ktorá je milá Bohu i ľuďom."
"Lepšie je mlčať, než dokazovať pravdu bez lásky."
"Pravda ať je vlídná."
Jeho vzťah k nepriateľom bol taký, že povedal: "Keby mi nepriateľ vylúpol jedno oko, druhým sa na neho priateľsky pozriem."
Máme sa od neho čo učiť. K druhým bol dokonale láskavý a ohľaduplný, sám k sebe prísny, pretože láska k Bohu ak ľuďom mala uňho vždy prednosť. Z lásky zomrel vyčerpaním už v 55 rokoch v Lyone.
Kanonizovaný bol roku 1665 av r. 1877 Piom IX. vyhlásený za učiteľa cirkvi.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Celý jeden deň sa budem učiť láske v štýle sv. Františka Saleského. Každý deň začínal znamením kríža, pri ktorom si pripomenul svoju situáciu, možnosti a program. Dotýkajúc sa čela si hovoril: "Sám zo seba nemôžem nič;" keď sa dotýkal hrudi: "s Bohom môžem všetko." A končil dotykom ramien: "chcem robiť všetko len z lásky k Bohu." Na opätovné zopnutie rúk dodával: "Bohu sláva a mne pohŕdanie."
Na zvládnutie úloh mal pomocníka, akého dal Boh každému. Hovoril mu: „Môj svätý anjeli! Ty si od môjho narodenia mojím ochrancom. Tebe zverujem dnes svoje srdce, odovzdaj ich môjmu Spasiteľovi, ktorému jedinému má patriť. Ty si ochrancom môjho života. Buď tiež mojou útechou v smrti. moju nádej, zapaľuj vo mne božskú lásku! Dopraj mi, aby som netrpel úzkosťou pre minulý život, neznepokojoval sa prítomným a nedesil sa budúceho. Posilňuj ma v smrteľnom zápase, povzbudzuj moju trpezlivosť, dodaj mi pokoj. chlieb anjelov, mojimi poslednými slovami Ježiš, Mária, Jozef, posledným vydýchnutím bol dych lásky a tvoja prítomnosť buď mojou poslednou útechou.
Na záver modlitba, keď bol na dne svojich síl:
„Rozpomeň sa najláskavejšia Panna Mária, že nikdy nebolo počúvané, aby si opustila toho, kto sa utekal pod tvoju ochranu, kto vzýval tvoju moc, kto prosil o tvoj príhovor. V tejto dôvere sa tiež ja k tebe utekám, Panno panien a Matka. tebe prichádzam, pred tebou stojím, ja, kajúci hriešnik. Dobrá Matka Slova, neodvracaj sa od mojich slov, ale počuj ich a vyslyš."
Svätý František, prihováraj sa za nás, nech sme dobrými kresťanmi.
Sv.František a Don Bosco
Saleziáni don Bosca (lat. Societas Sancti Francisci Salesii, skratka SDB), oficiálny názov Spoločnosť svätého Františka Saleského (odtiaľ „saleziáni“), je mužská rehoľa (rehoľná kongregácia pápežského práva) v katolíckej cirkvi (existuje aj ženská vetva).
František Saleský a Ján Bosco
František Saleský a Ján Bosco boli dvaja svätci v dvoch dobách, ale jedného ducha. Svätý František Saleský sa narodil v Savojsku. Františkov spôsob pastorácie bol založený na láskavosti. Jeho heslom bolo: Nič nasilu, všetko s láskou. Správne pochopil, že viera sa násilím nanútiť nedá.
Jozef Luscoň 24.01.2023
Dostupnosť svätosti
Savojsko sa v prúde dejín rozdelilo medzi Francúzsko a Taliansko.
V časoch dona Bosca (1815 - 1888) sa Taliansko zjednocovalo.
Kráľovský dvor sa zo Savojska presťahoval do Turína.
Tam žila Františkova vzdialená príbuzná, ktorá dona Bosca veľmi podporovala.
Don Bosco spiritualitu Františka Saleského dobre poznal.
Najznámejšie dielo tohto svätca Filoteu rád čítal.
Keď pre svojich nasledovníkov hľadal vzor, ktorý by mohli vo svojej vychovávateľskej praxi nasledovať, ihneď si uvedomil, že je to práve František Saleský.
Čo ho na tomto svätcovi tak zaujalo?
František bol presvedčený, že svätým sa môže stať každý, ale inými „cestami“.
Hlásal, že Boh je úžasný Otec, Ježiš náš priateľ, Panna Mária naša Matka a že v Božom kráľovstve sa žije rodinným duchom.
Boh sa o nás nesmierne stará a chce sa s nami zjednotiť.
A že láskou sa dokáže omnoho viac než trestami či násilím.
Toto bolo to, čo cítil aj don Bosco.
Duch vhodný aj pre mladých
Svätý František priniesol do Cirkvi „nového“ ducha svätosti, ktorý bol verný Bohu, prinášal radosť a zároveň bol ľahko uskutočniteľný.
A don Bosco spoznal, že toto je to pravé pre neho, pre jeho nasledovníkov i pre mládež a tých, ktorým sa venuje. I preto prvý kostol v oratóriu na Valdoccu zasvätil svätému Františkovi Saleskému.
Po ňom pomenoval aj rehoľnú kongregáciu, ktorú založil – Spoločnosť svätého Františka Saleského, ľudovo nazývanú saleziáni.
V saleziánskych stanovách sa ako vzor hodný nasledovania spomína kresťanský humanizmus tohto svätca.
František Saleský je jedným z hlavných patrónov saleziánskej spoločnosti.
Saleziánska charizma sa rozšírila aj do iných inštitútov.
Žijú z nej Dcéry Panny Márie, Pomocnice kresťanov, Saleziáni - spolupracovníci, Voluntárie dona Bosca, Exalievi dona Bosca a ďalších asi tridsať zložiek, ktoré vytvárajú širokú saleziánsku rodinu.
František Saleský, nežný a radostný svätec, urobil svojou spiritualitou skutočnú duchovnú revolúciu.
Dnes s odstupom času hovoríme, že predbehol Druhý vatikánsky koncil o 400 rokov.
A možno si ani neuvedomujeme, ako z jeho spirituality žijeme aj my. Z jeho duchovného bohatstva budeme stále čerpať.
– V závere letného zasadania hlavnej rady saleziánov zverejnil hlavný predstavený don Ángel Fernández Artime znenie a krátke predstavenie Hesla pre rok 2022. Prinášame schválený slovenský preklad znenia Hesla a jeho predstavenie. Heslo 2022: „Všetko robte z lásky, nič nasilu“ (sv. František Saleský)
Drahí bratia, sestry a priatelia.
Len pred šiestimi mesiacmi sme – ako je to našou tradíciou od čias dona Bosca – odovzdali dcéram Márie Pomocnice kresťanov a celej saleziánskej rodine Heslo na nový rok. Po šiestich mesiacoch, ako si to žiadajú rôzne rytmy zemských hemisfér, na ktorých sa nachádzajú saleziánske prítomnosti, som bol preto požiadaný, aby som načrtol, čo by mohlo byť hlavnou témou nového roka 2022. Robím to rád v nádeji, že to môže byť užitočné.
Je zrejmé, že v roku 2022, v ktorom budeme sláviť štyristo rokov od smrti svätého Františka Saleského, môže byť témou len spiritualita tohto svätca. Ona je prameňom saleziánskeho ducha dona Bosca, z ktorého náš otec a zakladateľ čerpal a nad ktorým neustále meditoval, najmä keď išlo o definovanie výchovného a evanjelizačného štýlu – povedané naším jazykom – začínajúcej saleziánskej kongregácie: „Budeme sa volať saleziáni“.
Don Bosco a František Saleský
Vieme, že na dona Bosca hlboko zapôsobila výnimočná postava tohto svätca. Bol pre neho autentickou inšpiráciou, najmä preto, že bol skutočným pastierom, učiteľom lásky a neúnavným pracovníkom pre spásu duší. Ako mladý seminarista si Ján Bosco pred svojou kňazskou vysviackou dal toto predsavzatie: „Nech ma vždy vedie láska a dobrota svätého Františka Saleského.“ A v Spomienkach oratória don Bosco vyhlasuje: „[Oratórium] sa začalo volať Oratórium svätého Františka Saleského […], pretože [pre] časť našej služby, ktorá si vyžadovala veľký pokoj a miernosť, sme sa dali pod ochranu tohto svätca, aby nám Boh vyprosil milosť, že ho budeme môcť napodobňovať v jeho mimoriadnej miernosti a v získavaní duší“.
Samozrejme, toto Heslo pre rok 2022 bude aj úžasnou príležitosťou spoznať a nájsť sa v spiritualite svätého Františka Saleského a ešte viac oceniť nádherné charakteristiky saleziánskeho ducha dona Bosca, ako aj vzácne hodnoty saleziánskej mládežníckej spirituality. Nepochybne v nich uvidíme odraz seba samých a budeme sa cítiť povolaní byť dnes v našej saleziánskej rodine „saleziánskejší“, teda viac naplnení duchom svätého Františka Saleského, duchom, ktorý impregnuje naše saleziánstvo ako Rodinu dona Bosca.
Byť úplne Boží, žiť naplno jeho prítomnosť vo svete
Toto je pravdepodobne „najrevolučnejší“ návrh svätého Františka Saleského. Emeritný pápež Benedikt XVI. to vyjadril so svojou zvyčajnou hĺbkou a krásou, keď povedal, že veľkým pozvaním, ktoré svätý František Saleský adresuje kresťanom, je „byť úplne Boží, žiť naplno prítomnosť vo svete a úlohy svojho stavu. «Mojím zámerom je poučiť tých, ktorí žijú v mestách, v manželskom stave, na dvore […]» (Predslov k Úvodu do zbožného života). Dokument, ktorým ho pápež Pius IX. o viac ako dve storočia neskôr vyhlásil za učiteľa Cirkvi, bude trvať na tomto rozšírení povolania k dokonalosti, k svätosti.
Píše sa v ňom: «[Pravá zbožnosť] prenikla až na kráľovský trón, do stanu veliteľov armád, do siene sudcov, do úradov, obchodov a dokonca aj do pastierskych chatrčí […]». (Breve Dives in misericordia, 16. novembra 1877). Takto sa zrodila tá výzva k laikom, tá starostlivosť o posväcovanie časných vecí a o posväcovanie každodenného života, na ktorej bude trvať Druhý vatikánsky koncil a spiritualita našej doby. Ideál zmiereného ľudstva sa prejavil v harmónii medzi činnosťou vo svete a modlitbou, medzi svetským stavom a hľadaním dokonalosti, s pomocou Božej milosti, ktorá preniká ľudskú bytosť a bez toho, aby ju zničila, ju očisťuje a pozdvihuje k božským výšinám.“
Zdroj tejto spirituality určite nachádzame v mnohých Pánových gestách a slovách v evanjeliu a v jednoduchosti návrhu dona Bosca, ktorý dal svojim chlapcom v jazyku a cirkevnom kontexte 19. storočia. Ako teda byť pozorní, aby aj pre nás bola zdrojom inšpirácie a pastoračným a duchovným návrhom pre naše dni?
Ústredné postavenie srdca
Počas formácie v Paríži bolo podnetom na Františkovo obrátenie dôkladné čítanie Piesne piesní pod vedením benediktínskeho pátra. Je to pre neho svetlo, ktoré podfarbuje celé jeho vnímanie Boha a ľudského života, a to tak na jeho individuálnej ceste, ako aj vo vzťahoch s ostatnými ľuďmi.
Už v znaku, ktorý si zvolil pre Rád Navštívenia Panny Márie, možno vidieť, ako je srdce najvýstižnejším znakom celého jeho ľudského a duchovného odkazu: srdce prebodnuté dvoma šípmi: láskou k Bohu a láskou k blížnemu, čomu by zodpovedali dva traktáty, ktoré zhŕňajú celé jeho myslenie a učenie.
Prvý z nich – Traktát o Božej láske – je plodom jeho trpezlivej formačnej práce pre prvú skupinu vizitantiek: ide o prednášky zostavené a znovu vydané do podoby zväzku. Je tiež základom formácie Márie Margity Alacoque, ktorá 51 rokov po Františkovej smrti má zjavenia, od ktorých sa v Cirkvi otvára cesta k úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Z druhého traktátu, traktátu o láske k blížnemu, sa zachoval len obsah, pretože František 28. decembra 1622 vo veku 55 rokov predčasne zomrel.
Františkov humanizmus, jeho túžba a schopnosť nadviazať dialóg s každým, veľká hodnota, ktorú prikladá priateľstvu, tak dôležitému pre osobné sprevádzanie, ako by ho interpretoval don Bosco…, všetko je postavené na pevných základoch srdca, tak ako to žil František.
Medzi prozreteľnosťou a láskavosťou
Dva odrazy jeho spôsobu, ako vnímať Božie srdce a otvárať svoje srdce bratom, ktoré spolu úzko súvisia, sú jeho zmysel pre Prozreteľnosť a jeho spôsob prístupu a interakcie s každým človekom, konkrétne jeho príslovečná dobrota alebo láskavosť.
Dôvera v Prozreteľnosť má korene, ktoré pochádzajú z jeho výchovy v Paríži a Padove: „svätá ľahostajnosť“ – Dôverujem Božiemu srdcu bez výhrad, a to mi umožňuje prijať všetky detaily, ktoré mi sled udalostí a okolností deň čo deň prináša. Nemám „čo žiadať a čo odmietnuť“, vzhľadom na vedomosť, že v každom prípade som v Božích rukách. Pavol hľadel rovnakým smerom, keď písal Rimanom: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 28-29).
Nežnosť srdca voči blížnemu, aj vtedy, keď ten je charakterom nie práve priateľský alebo všetko iné len nie milý, tá nežnosť srdca – skôr než črtou – je odrazom tej istej dôvery, no tentoraz voči ľudskému srdcu, ktoré je vždy otvorené Božiemu pôsobeniu a vždy určené pre plnosť života. Miernosť a láskavosť sú misionárske prístupy, ktorých cieľom je v každej situácii a okolnostiach čo najviac uľahčiť toto stretnutie milosti a slobody v srdciach tých, ktorí sú predo mnou. Nie je to teda len otázka dobrých mravov.
Ak sa zamyslíme nad spôsobom, akým don Bosco reinterpretoval túto láskavosť vo svojom výchovnom systéme, vidíme, aké hlboké sú pohnútky, z ktorých sa sýti, rovnako ako to bolo u svätého Františka Saleského.
Misijná prax v Chiablese a Da mihi animas dona Bosca
Tvrdá skúsenosť evanjelizácie v Chiablese medzi rokmi 1593 (jeho prejav u prepošta) a 1596 (vianočné omše v Thonone) je miestom, kde poslanie určilo konkrétny tón celého jeho života. Je to nesmierne ťažké („tu majú všetci na perách urážky a v rukách kamene“), ale je to kríza, ktorá núti misionára rásť a premieňať predovšetkým seba samého, a to ešte prv než adresátov.
Je veľmi zaujímavé čítať tieto roky aj ako eucharistickú pedagogiku. Viditeľná Eucharistia, slávená, s veľkým zástupom, nesená v procesii… po rokoch prázdnoty (Vianoce 1596…), je bodom príchodu na dlhú púšť, kde je to on, kto žije z Eucharistie a skrytým spôsobom sa stáva jej prítomnosťou medzi ľuďmi, ktorí boli predtým nepriateľskí a ku ktorým sa približuje a získava si priateľov jedného po druhom.
Ak si uvedomíme, že naše saleziánske prítomnosti sú väčšinou medzi nekatolíkmi, táto eucharistická spiritualita sa stáva prorockou: z vnútra misionára sa s veľkou trpezlivosťou a vytrvalosťou dostáva k tým, ku ktorým sme poslaní, bez toho, aby sme sa zriekli výslovného ohlasovania, ale so schopnosťou čakať na dlhý Boží čas a bez očakávania, že veriaci naplnia kostol, ale miešajúc sa so stádom, nech je kdekoľvek a akokoľvek…
A s Eucharistiou a na rovnakej vlnovej dĺžke je ústredným bodom kríž a dôvera v Máriu. To všetko nám hovorí o výchovnom a evanjelizačnom nadšení dona Bosca, ktorý v prítomnosti Pána v Eucharistii a v silnej prítomnosti Márie v živote oratória, uprostred svojich chlapcov, nachádzal denne silu uskutočňovať Da mihi animas, cetera tolle.
Ale ako komunikovať?
František Saleský je patrónom novinárov. Stojí za to pochopiť jeho charizmu ako komunikátora, kde je nádherná zhoda medzi láskou a záujmom o reflexiu, kultúru, humanizmus v jeho najkrajších prejavoch, ktoré treba na jednej strane propagovať, podporovať, harmonizovať vytváraním a podporovaním dialógu medzi tými, ktorí sú v týchto oblastiach schopnejší a bohatší, a na druhej strane František Saleský je majstrom komunikácie pre všetkých, veľkým ohlasovateľom cez prostriedky, ktoré mal a v podmienkach, v ktorých žil. Stačí si spomenúť na obrovské množstvo listov, v ktorých sa zhrnula určite nie druhoradá časť jeho apoštolátu ako biskupa a svätca.
Aj v tomto prípade je don Bosco žiakom, ktorý nasleduje horlivosť svojho učiteľa s novými prostriedkami, ktoré má k dispozícii (populárna „masová“ tlač): 318 vydaných diel dona Bosca za 40 rokov. V priemere približne jedno každé dva mesiace. Zároveň je to pre nás posolstvo nanajvýš aktuálne a skutočná výzva v dnešnom svete, kde je komunikácia stredobodom reality.
František Saleský v spôsobe dona Bosca ako sprevádzať mladých: charizmy prekvitajú a prinášajú ovocie jedna v druhej
Vo výchovnom a duchovnom umení dona Bosca existuje skutočné „spoločenstvo svätých“, ktoré sa nezrodilo z ničoho, ale živí sa hlbokými koreňmi, pôsobením Ducha v dejinách Cirkvi, ktoré mu predchádzali. Nie je to ani doplnok, ani opakovanie. Je to skôr nový rozkvet a prinášanie ovocia, ktoré sa živí z pôsobenia Ducha, ktorý oživil Cirkev s Františkom z Assisi a Ignácom, s Dominikom a Teréziou z Avily.
Pekným návrhom pre Cirkev v súčasnosti, a určite aj pre saleziánsku rodinu dona Bosca, je správne rásť v umení sprevádzať na ceste viery najmä toľkých chlapcov, dievčatá a mladých vo svete, ktorí nepoznajú Boha. Zároveň po ňom túžia a prahnú často bez toho, aby o tom vedeli. Je veľmi „saleziánske“ cítiť a skutočne veriť, že každý človek potrebuje „priateľa duše“, u ktorého môže nájsť radu, pomoc, sprievodcu a priateľstvo.
Záver
Uzatváram tieto syntetické línie, pozdĺž ktorých sa bude môcť rozvíjať Heslo 2022 pre celú saleziánsku rodinu dona Bosca vo svete, pozvaním, ktoré nám adresuje pápež Benedikt XVI. v závere svojho príhovoru, keď nás žiada, aby sme v „duchu slobody“ nasledovali príkladné svedectvo svätého Františka Saleského. Pravý príklad toho kresťanského humanizmu, ktorý nám dáva pocítiť, že len v Bohu môžeme nájsť uspokojenie túžby a nostalgie, ktorú po ňom cítime:
„Drahí bratia a sestry, v časoch, ako sú dnešné, ktoré vyzdvihujú slobodu, hoci s násilím a nepokojom, nemôže nám uniknúť aktuálnosť tohto veľkého majstra spirituality a pokoja, ktorý zanecháva svojim učeníkom „ducha slobody“, tej skutočnej, ako vrchol fascinujúceho učenia o láske. Sv. František Saleský je príkladným svedkom kresťanského humanizmu. Svojím rodinným štýlom, obrazmi, ktoré hraničia s poéziou, pripomína nám, že človek nosí hlboko vo svojom vnútri nostalgiu po Bohu. Iba v ňom nachádza skutočnú radosť a svoje plné realizovanie sa.“
Filotea alebo Úvod do zbožného života je (po francúzsky: Introduction à la vie dévote) je kniha od svätého Františka Saleského. Prvé vydanie vyšlo v roku 1609 a konečné vydanie v roku 1619. Kniha sa tešila obľube, o čom svedčí fakt že bola preložená do všetkých veľkých jazykov tej doby.
Obsah
Filotea sa skladá z piatich častí (kníh), pričom každá z nich sa týka určitého stupňa duchovnej cesty kresťana.
Kniha I. - Dosiahnutie pevného rozlíšenia nad zbožným životom.
Kniha II. - Modlitba a sviatosti
Kniha III. - Prax cnosti (trpezlivosť, miernosť, pokora, poslušnosť, čistota a chudoba).
Kniha IV. - Niktoré obyčajné pokušenia a spôsob ako ich prekonať.
Kniha V. - Obnovenie a utvrdenie v nábožnosti.
Štýl
František Saleský chápal snahu o svätosť ako o niečo možné pre každého kresťana bez ohľadu na povolanie, temperament alebo vek.
Svätý František Saleský bol francúzsky katolícky biskup, teológ, spisovateľ, mystik a učiteľ Cirkvi.
Narodil sa 21. augusta 1567 ako najstarší z 12 detí v šľachtickej rodine. V roku 1593 bol vysvätený za kňaza a v roku 1602 za biskupa. V roku 1609 vyšla Filotea – Návod na nábožný život a v roku 1616 jeho hlavné teologické dielo s názvom Traktát o Božej láske, ktoré bolo preložené do mnohých jazykov. Počas života okrem toho napísal viac ako 20-tisíc listov. Zomrel 28. decembra 1622 v Lyone. Je pochovaný v kláštornom kostole vo francúzskom Annecy.
Za blahoslaveného bol vyhlásený v roku 1661, za svätého v roku 1665 a za učiteľa cirkvi v roku 1877. Jeho sviatok sa slávi 24. januára.
Filotea alebo Úvod do zbožného života je je kniha od svätého Františka Saleského. Prvé vydanie vyšlo v roku 1609 a konečné vydanie v roku 1619. Kniha sa tešila obľube, o čom svedčí fakt že bola preložená do všetkých veľkých jazykov tej doby.
Pôvodný dátum zverejnenia: 1609
Autor: František Saleský
František Saleský: Filotea
Skoro všetci, ktorí písali o zbožnosti, chceli poučovať osoby utiahnuté od huku sveta, alebo aspoň odporúčali zbožnosť, ktorá vedie do samoty. Mojím úmyslom je poučiť o zbožnosti tých, ktorí žijú v mestách, v rodinách a na dedinách, ktorí svojím povolaním sú nútení žiť v spoločnosti. Tí si často myslia, že vo svete nemožno nábožne žiť, lebo, vraj, ako nijaké zviera sa neopováži ochutnať semeno rastliny Palma Christi, tak nijaký človek nesmie siahnuť po palme kresťanskej zbožnosti, kým žije pod tlakom časných starostí.
Link na stiahnutie Filothey zdarma:
František Saleský: Filotea - Spiritualita, Výber …
Stiahnite si túto knihu zdarma:
Svätý František Saleský, biskup a učiteľ Cirkvi
Relikvia ex ossibus (z kostí)
Narodenie: 21. august 1567, zámok Sales, Savojsko;
Smrť: 28. december 1622 (55 ročný), Lyon, Francúzsko;
Beatifikácia: 8. január 1662, Inocent X.;
Kanonizácia: 19. apríl 1665, Alexander VII.;
Sviatok: 24. január
Životopis: Narodil sa ako najstarší z dvanástich detí v savojskej šľachtickej rodine, študoval v Annecy a neskôr v Paríži, kde sa stretol s učením Jána Kalvína o predestinácii, ktoré ho silne ovplyvnilo. Prijal ho s takou vážnosťou, že pochyboval o svojom živote a dostal sa do hlbokej osobnej krízy. Roku 1587 pri modlitbe náhle pochopil, že Boh je láska a že teda čokoľvek sa s ním v živote stane, bude to pre jeho dobro. Roku 1593 bol vysvätený za kňaza. Na základe vlastného zážitku sa snažil presviedčať kalvínov v Savojsku, aby sa vrátili ku katolíckej viere, ale pretože účasť na jeho kázňach sa niekde prísne trestala, začal používať tlačené letáky a písal si s mnohými ľuďmi. V roku 1602 bol menovaný za biskupa do Ženevy so sídlom v Annecy. Pôsobil nielen duchovnou hĺbkou, ale i neobyčajnou láskavosťou a optimizmom. K druhým bol dokonale láskavý a ohľaduplný, sám ku sebe prísny, pretože láska k Bohu a k ľuďom mala u neho vždy prednosť. Bol pravým pastierom kňazov i veriacich. Roku 1604 sa stretol s Janou Františkou de Chantal, ktorá s jeho pomocou založila rehoľu Navštívenia Panny Márie. Roku 1609 vyšiel jeho Návod ku zbožnému životu (Filotea) a roku 1616 jeho hlavné teologické dielo Traktát o Božej láske (Teotimus). Zomrel z lásky vyčerpaním.
Pomoc: patrón žurnalistov novinárov a katolíckych spisovateľov, pracovníkov v médiách, saleziánov, katolíckej tlače, nepočujúcich;
„Nábožnosť, ak je pravá a úprimná, vonkoncom nič neničí, ale všetko zdokonaľuje a završuje. Lebo ako všetky drahokamy ponorené do medu sú jasnejšie a žiarivejšie, každý podľa svojej farby, tak sa aj človek vo svojom povolaní stáva lepším a dokonalejším, ak ho spája s nábožnosťou.“ (sv. František Saleský)
Svätý František a svätá Jana de Chantal
zdroj: wikimedia commons
Roku 1604 ju otec povolal do Dijonu. V tom čase tam držal pôstne kázne sv. František Saleský. Sotva ho uvidela na kazateľnici, hneď si pomyslela: «Toto je ten Bohom a ľuďmi milovaný muž, ktorého rukám máš zveriť svoje svedomie.» Sv. Jana sa mu zverila, že sa chce zriecť sveta a jedine Bohu slúžiť. Sv. biskup František Saleský ju napomenul, že jej terajšou povinnosťou je, aby svoje dietky vychovávala a pokúšanie znášala. Ona uposlúchla a svätý pokoj sa vrátil do jej srdca.
Vo všetkom sa riadila podľa pravidiel, ktoré zostavil František Saleský. Keď zbadal, že sa svetsky šatí, čo ona podľa svojho rodu mohla, pýtal sa jej, či sa chce vydať? Ona odpovedala: «Oj nie, to mi ani na um nezišlo.» A svätý riekol: «Tak musíte výkladnú tabuľu zložiť.» Od tých čias sa odievala jednoducho. Jej pobožnosť bola taká milostná, že ľudia o nej hovorievali: «Pani barónka de Chantal sa vždy modlieva a nikomu tým nebýva na obtiaž.» Veľká bola tiež jej láska k chorým. Často si dala na zámok doviesť chorých, o ktorých sa okrem nej nikto starať nechcel pre veľký smrad. A čím viac sa pod vedením sv. Františka Saleského zdokonaľovala, tým viac sa v nej vzmáhala túžba po kláštornom živote. Poradil jej, aby založila rád, do ktorého by mohli byť prijaté tie ženy, ktoré kvôli chorľavosti, vyššiemu veku, alebo kvôli svojmu stavu do druhých kláštorov prijímané neboli. Rozhodla sa, že s jeho pomocou založí rád pod menom «Navštívenia Preblahoslavenej Panny Márie».
Sv. František sa jej pýtal, keď chcela slávnostný sľub zložiť: «Teda naozaj chcete Ježišovi Kristovi slúžiť?» Ona odpovedala: «Áno, skutočne chcem.» On sa pýtal: «Posväcujete sa teda čistej láske?» Ona riekla: «Celkom sa jej posväcujem, aby ma strávila a premenila.» On sa ďalej pýtal: «A či sa jej obetujete bezvýhradne?» Ona odhodlane odpovedala: «Áno, bezvýhradne.» On sa pýtal: «Či opovrhujete svetom ako blatom na ceste, aby ste dosiahli Krista a Jeho úľubu?» Ona riekla:
«Opovrhujem svetom z celej duše a nenávidím ho.» A svätý sa pýtal: «Dcéra moja, či teda netúžite po inom, jedine po Bohu?» A ona riekla: «Áno, len Jeho chcem po všetky časy!» A pripravovala sa na založenie nového «Rádu Navštívenia Preblahoslavenej Panny Márie».
Ešte však musela podstúpiť veľký boj so svojou rodinou. Najstaršiu dcéru Marie Aymée vydala za Bernarda, najmladšieho brata Františka Saleského; mladšie dcéry chcela vziať sebou do kláštora, aby ich ďalej vychovávala; pätnásťročného syna a riadenie svojich majetkov zverila svojmu otcovi. Osemdesiatšesťročný starec smútil, aby napokon zvolal: «Ó Bože, nemôžem sa vzpierať Tvojej vôli, obetujem Ti teda toto svoje milované dieťa: prijmi ho milostivo a buď mojou jedinou útechou!» Keď odchádzala zo zámku, nariekal jej syn a žiaľom premožený hodil sa jej k nohám na prahu a zvolal: «Ó, milá moja matka, som prislabý, aby som Vás mohol zadržať. Ale neodídete, kým moje telo neprekročíte!» Biedna matka zastala na chvíľu, zdvihla oči k nebu, zaplakala a so slzami v očiach prekročila syna, aby išla do kláštora slúžiť Bohu a blížnym.
Roku 1610 založila v meste Annecy v Savojsku svoj kláštor. Sv. František Saleský predpísal pravidlá nového rádu. Povedal: «My musíme zomrieť, aby Boh mohol žiť v nás. Pýtate sa ma, čo si prajem, aby sa vo vašich srdciach ujalo? Ach, čo vám mám iného povedať, milé dcéry, ako tieto dve slová: «Nič žiadať – nič odoprieť.» Pozrite božské Dieťa v jasličkách. Neuteká pred zimou, chudobou, nahotou, spoločnosťou zvierat, príkrosťou počasia, ani žiadnym utrpením, ktoré Otec dopustil. Tak aj my máme všetko radi prijímať, čo nám podľa vôle Prozreteľnosti nadelené býva.»
Zakrátko sa k nej pridružili viaceré panie, rád sa vzmáhal a ešte za jej života mal sedemdesiatpäť kláštorov (podľa niektorých prameňov dokonca až osemdesiatšesť kláštorov). A sv. Jana stala sa sestrám príkladom všetkých cností. Často hovorievala: «Čiň dobre a dôveruj v Boha. Pán chce, aby naša bieda bola trónom Jeho milosrdenstva.» Jej pokora bola veľká, ako aj jej odovzdanosť do vôle Božej. Roku 1622 zomrel sv. František Saleský, jej duševný vodca a zakrátko potom bol aj jej milovaný syn zavraždený kalvínmi. Od žiaľu zvolala: «Pane, znivoč, odrež a spáľ všetko, čo sa protiví Tvojej svätej vôli!»
Preložené z angličtiny-Jane Frances de Chantal, VHM bola francúzska katolícka šľachtická vdova a mníška, ktorá bola blahorečená v roku 1751 a kanonizovaná v roku 1767. Založila Rád Navštívenia Panny Márie. Rehoľa prijímala ženy, ktoré iné rehole odmietli pre zlý zdravotný stav alebo vek.
Dátum a miesto narodenia: 28. januára 1572, Dijon, Francúzsko
Dátum úmrtia: 13. decembra 1641, Moulins, Francúzsko
Knihy: St. Francis de Sales, Correspondance, VIAC
Deti: Celse-Bénigne de Rabutin
Manžel: Baron de Chantal (od 1592–1601)
Miesto posledného odpočinku: Basilique de la Visitation, Annecy, Francúzsko
Vnučka: Madame de Sévigné
Kalvín presadzoval prísnu podobu protestantizmu, ktorá sa opierala o myšlienku predestinácie (absolútneho predurčenia) – človek má svoj osud predpísaný a už dopredu je jasné, či pôjde do neba, alebo nie, ale má sa správať po celý život tak, akoby jeho duša mala byť spasená. Kalvinizmus podporovala aj buržoázia.
Ján Kalvín (franc. Jean Calvin, vlastným menom Jehan Cauvin; * 10. júl 1509, Noyon – † 27. máj 1564, Ženeva) bol francúzsky teológ, kazateľ, duchovný, zakladateľ kalvinizmu a predstaviteľ reformácie vo Francúzsku a Švajčiarsku.
Kalvín bol pôvodne katolík, študoval teológiu, filozofiu a právo na univerzitách v Paríži, Oxforde a v Bourges. Pripojil sa k protestantom po zrelej úvahe roku 1533 a svoju náboženskú premenu dlho utajoval. Nadchla ho jasnosť a prísnosť reformácie, ktorá ho aj inšpirovala k písaniu.
Jeho hlavné dielo „Učenie kresťanského náboženstva“ vyšlo najprv v latinčine („Institutio christianae religionis“ r. 1536 v Bazileji) a potom roku 1541 vo francúzštine.
Centrom jeho reformačných myšlienok bola Ženeva, z ktorej urobil útočisko európskych protestantov. Kalvín presadzoval prísnu podobu protestantizmu, ktorá sa opierala o myšlienku predestinácie (absolútneho predurčenia) – človek má svoj osud predpísaný a už dopredu je jasné, či pôjde do neba, alebo nie, ale má sa správať po celý život tak, akoby jeho duša mala byť spasená. Kalvinizmus podporovala aj buržoázia.
Kalvín upravil štruktúru bohoslužby – mala pozostávať z kázne, modlitby a spevu žalmov. Dbal na prísnu morálku a dodržiavanie Svätého písma. Taktiež bol prísny asketista. Odmietal svetskú kultúru, napr. jeho chrám v Ženeve je bez estetiky, nenájdete tam žiadnu maľovku ani žiadne typické znaky chrámu.
Kalvinizmus bol mimoriadne netolerantným náboženstvom voči iným reformám – nekalvinisti boli prenasledovaní.
Kalvinisti sa v minulosti v rôznych krajinách nazývali rôzne. Vo Francúzsku to boli hugenoti, v Anglicku zas puritáni.
Ján Kalvín
teológ a protestantský reformátor
10. júl 1509
Noyon, Francúzsko
Úmrtie
27. máj 1564 (54 rokov)
Ženeva, Švajčiarsko
Podpis
Po roku 1530 sa zoznámil s reformátorským učením Luthera a Zwingliho. V tomto období došlo k jeho „obráteniu.” Svoje obrátenie opisuje v predmluve k žalmom (1557), kde píše:
„Spočiatku som bol taký odhodlaný k pápežskej paviere, že pre mňa nebolo ľahké dostať sa z nej. Ale náhlym obrátením Boh primal moje srdce, ktoré vekom už príliš stvrdlo k poslušnosti. Až keď som týmto spôsobom ochutnal pravú zbožnosť, vzplanul som takou horlivosťou v nej pokračovať, že som iné štúdia síce neodsunul, ale som sa im nevenoval takou energiou. Neuplynul ani rok a tu ku mne, nováčikovi a začiatočníkovi, začali prichádzať ľudia túžiaci po čistom učení.” Jeho hlavné dielo je institutio religionis christianae (učenie kresťanského náboženstva).
Ján Kalvín sa na svojej ceste v roku 1536 zastavil v Ženeve a tam ho Viliam Farel povolal k tomu, aby reformoval. Najprv napísal Princípy cirkevnej organizácie.
Po krátkom pôsobení ho spolu s Farelom pre jeho mimoriadne prísne taktiky vykázali z mesta, no už v roku 1538 ho povolali späť.
Kalvín chcel dosiahnuť, aby kresťanská idea prenikla do celého ľudského života a aby sa kontrole cirkvi podrobovala aj vrchnosť. Cirkevná obec sa mala naopak, oslobodiť od poručníctva štátu.
Kalvín bol zástancom prísnych morálnych zásad (zakázal tanec, hazardné hry) a jeho učenie sa riadilo predstavou, že vonkajšie bohatstvo človeka na zemi rozhoduje o jeho večnej spáse po smrti. Pozemský blahobyt je súdený len ľuďom Bohom vyvoleným.
Keď sa vrátil tiež zriadil konzistórium - cirkevný mravný súd, ktorý prísne dozeral na dodržiavanie mravných zásad. Kto ich porušil alebo vystupoval proti kalvinizmu bolo tvrdo trestaný alebo dokonca aj zabitý. O tom svedčí aj to, že bolo vynesených 56 rozsudkov smrti a 78 vyhnaní. Známy je hlavne upálenie Miguela Serveta ako kacíra za čo bol Kalvín kritizovaný.
V roku 1559 bola založená ženevská teologická akadémia, ktorej absolventi šírili reformovanú vieru do celej Európy.
Kalvín zomrel v Ženeve 27. mája 1564. Na jeho želanie mu nepostavili náhrobný kameň, napriek tomu, že celý život strávil hlásaním viery. Bol veľmi úspešný ako neúnavný kazateľ, učiteľ, vychovávateľ, organizátor cirkevného života a politik.
Príčiny reformácie
- rast svetskej moci cirkvi
- rast majetku cirkvi, morálka - predávanie odpustkov
- dlhodobá kríza v cirkvi - avignonské zajatie pápežov - od Filipa IV. Pekného 1309 - 78, pápežská schizma, vznik kacírskych siekt počas 14. a 15. st. (hlásali absolútnu rovnosť a potrebu návratu k pôvodnému evanjeliu; albigenskí - vznikli vo Franc. počas pápežskej schizmy, valdenci - Nem., Franc., adamiti), učenie J. Viclefa (Oxford, 1380)
- tzv. česká reformácia - Majster J. Hus - husitské hnutie
Ciele reformácie
- reformácia = pokus o nápravu cirkvi
- návrat k pôvodnému výkladu Písma svätého
- odstrániť svetské panovanie cirkvi
- návrat ku Kristovej chudobe
- (cirkev najprv hlásala rovnosť vš., potom prišla s učením o trojakom ľude - cirkev, šľachta, ľud)
Nemecká reformácia
- cirkev najväčší vlastník pôdy v Nemecku
- kupčenie s odpustkami a cirk. úradmi
Tri prúdy:
a) Lutherova - umiernená, šľachtická (iba náprava cirkvi, návrat majetkov šľachte)
b) Munzerova - ľudový, sedliacky, radikálny prúd (zmeny v cirkvi aj spoločnosti)
c) Kalvínova - meštiacka aj helvétska, čiže švajčiarska
Martin Luther
- 30. okt. 1517 - 95 téz
- proti odpustkom
- zamietala pápežstvo, celibát, cirkev. organizáciu
- prijímanie pod oboma spôsobmi
- kázne v nemčine
- 1522 - spísanie článkov viery protestantskej cirkvi (odtrhnutie evanjelickej cirkvi od katolíckej)
Tomáš Munzer
- učenie o Božej ríši na zemi (cirkev ju sľubovala až po smrti), kde vš. budú rovní a spoločne budú užívať vš. majetok (dôsledok - sedliacka vojna v Nemecku r. 1524 - 26; potlačená šľachtou, hl. organizátori skončili na popravisku
Ján Kalvín
- učenie o predestinácii (o predurčení = Boh vopred určí, kto je určený na spasenie a kto na zatratenie)
- nebol rozdiel medzi kňazom a veriacim
- stala sa názorom meštianstva a vznikajúcej buržoázie (úspech v podnikaní a bohatstvo sú prejavom božej milosti)
- totalitné metódy - kontrolovali súkromný život jednotlivca, bohoslužby boli povinné
Šírenie reformácie
- lutherova - Škandinávia, Nemecko, česká a uhorská protestantská šľachta
- kalvínska - S nizozemské provincie, Nizozemsko (1. krát ako št. náboženstvo), Nem., Franc. (= hugenoti), Angl. (= puritáni)
- reformácia rozbila pôvodne jednotnú katolícku Európu a nábožensky ju rozdelila, rozbila sa aj latinská tradícia, v Európe sa vytv. 2 proti sebe stojace tábory, kt. v záujme obhájenia viery siahali po zbraniach
Anglická reformácia
- anglikánska cirkev - vytv. sa ako ďalší typ cirkvi
- 1534 - Henrich VII. - hlava cirkvi kráľ, rozchod s Rímom, zrušenie kláštorov
- čisto osobné a polit. dôvody
Protireformácia
- 1540 - Ignác z Loyoly (angl. šľachtic) - založenie jezuitského rádu (Societa Jezus) - boj proti protestantom, zakladali školy (1773 boli pápežským výnosom zrušení, vyhnali ich z Habsburskej monarchie = koniec Trnavskej uni; neskôr bol obnovený)
- 1545 - 63 - Tridentský koncil - skoncoval s úsilím v reformy, zvíťazila nezmieriteľnosť vieroúk (zmieriť sa s protestantmi al. proti nim bojovať), jediné čo urobil: zakázal predaj odpustkov a cirk. úradov
- 1555 - augsburský mier - „čia pôda, toho náboženstvo" (Nem.)
Boje katolíkov a prívržencov reformácie v 16. st.
- 1546 - 47 - šmalhaldská vojna v Nem (namierená proti Špan., proti víťaz, viedla k uzatv. augsburského mieru)
- 1566 - obrazoborecké hnutie v Nizozemsku
- 1570 - prenasledovanie katolíkov v Anglicku za Alžbety I. (jej predchodkyňou bola jej sestra Mária Katolícka krvavá a tá chcela naopak vrátiť Angl. ku katolíckej viere; ich otec bol Henrich VIII.)
- 1572 - vyvraždenie hugenotov vo Franc.
Náboženský mier
- 1575 - Česká konfesia (Maximilián I. s Čechmi, neúspešná)
- 1598 - Nauntský edikt. vo Franc. (kráľ Henrich IV. Navarský, úspešný)
- 1609 - Rudolfov majestát v Čechách (obával a straty trónu, dal Čechom náboženskú slobodu, nepomohlo mu to)
- 1781 - tolerančný patent Jozefa II.
František Saleský
biskup ženevský
Švajčiarsko
Funkcie a tituly
Biskup koadjútor ženevský
ešte pred biskupskou vysviackou ženevský biskup zomrel, čiže nastúpil rovno do úradu biskupa
Biskup ženevský
8. december 1602 – 28. december 1622
Claude de Granier
Jean-François de Sales
Biografické údaje
Narodenie
21. august 1567
zámok Sales pri Annecy
Úmrtie
28. december 1622 (55 rokov)
Lyon, Francúzsko
Svätenia
Cirkev
rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka
18. december 1593 (26 rokov)
Claude de Granier
biskup ženevský
Biskup
Menovanie
15. júl 1602 (34 rokov)
Klement VIII.
Konsekrácia
8. december 1602 (35 rokov)
Svätiteľ
Vespasien Gribaldi
emeritný arcibiskup viedenský
Spolusvätitelia
Thomas Pobel
emeritný biskup Saint-Paul-Trois-Châteaux
Jacques Maistret, O. Carm.
pomocný biskup lyonský
Svätec
Blahorečenie
28. december 1661
Alexander VII.
Kanonizácia
19. apríl 1665
Alexander VII.
Sviatok
24. január
V cirkvách
rímskokatolícka, anglikánska cirkev
Patrón
saleziánov, katolíckej tlače, spisovateľov, nepočujúcich, Ženevy, Annecy